Medziriadky 2017 - 6 dní slnečného štátu

26. srpna 2017 v 11:54 | Michael papcun |  blog

Venované obom Michalom, Zuzke, Ninke, Katke, Barbore, Dominike, Teovi, Ondrovi, Márii, Nadi, Jarovi a všetkým ostatným <3



Po eliminovaní spánkového deficitu a vymanení sa z kofeínového absolutizmu je čas obzrieť sa za dianím na Medziriadkoch 2017, literárnom workshope, ktorý prebehol medzi 18. a 24. augustom na Duchonke. A prekonal akékoľvek teasingy, očakávania aj fantázie.

Medziriadky dokázali v prvom rade výrazne prerásť profil "literárnej súťaže". Áno, dostanete sa sem vďaka vlastnej tvorbe. K dispozícii máte multimediálny kultúrny program natoľko bohatý, že sa nakoniec nestihne vmestiť na plochu 6tich dní.
Organizátori vám poskytnú hromadu workhopov a čítačiek s kľúčovými menami súčasnej literárnej, dramatickej a literárno-kritickej scény (Michal Habaj, Mária Ferenčuhová, Michal Tallo, Ondrej Štefánik, Miro Dacho, Marta Součková ad....).Ich pôsobenie ani v jednom prípade nekončilo časovým rozpätím workshopu, čítačky, alebo prednášky. Nech to znie akokoľvek ľúbivo, z lektorov sa tu stávali kamaráti a z kamarátov lásky a z lások...

Vraviac čisto o vlastných zážitkoch, so sestrou Ninou, pannou zázračnicou Zuzkou, tomsawyerkou Katkou a Barborou de Beauvoir sme vytvorili neúnavnú paródiu na Foglarove Rýchle šípy, vstupujúce do neskorej fázy adolescencie. Z tejto zážitkovej zóny sa ku každodennému fungovaniu vraciame len s veľkou nechuťou a predávkovaní nostalgiou už po dvoch dňoch. Na Riadkoch sa fikčné svety nevytvárajú len na papieri a obrazovke notebooku, ale v prvom rade na vlastnej koži.

Z pohľadu účastníka kategórie VŠ do 26 rokov boli Medziriadky prirodzenou autonómnou zónou, kde bolo dovolené čokoľvek, pokiaľ to neobmedzovalo záujmy a slobodu ostatných. Plastickosť a organickosť tohto utopistického sveta bola vytvorená nielen literatúrou a jej multimediálnymi podobami z workshopov, ale aj rehabilitačne temným technom DJky Nadi El, diskotékami svojvoľne mixujúcimi a adorujúcimi všetky tváre popu a náhodne generovanými zábavkami, ktoré všetci poznáte z denného snenia za pracovným stolom. Tu sa zhmotňujú v rovnako nezničiteľnej forme, ako kyborg v Terminátorovi 2. Za čo patrí organizátorom, lektorom aj účastníkom veľká vďaka.

Napriek všetkej posmešnosti tohto tvrdenia, Medziriadky 2017 naozaj najlepšie vystihuje refrén skladby First Date od Blink 182:

Let's go!
Don't wait!
this night's almost over!
Honest,
Let's make
This night last forever!

Forever and ever,
Let's make this last forever!
Forever and ever,
Let's make this last forever!

Pustite si pesničku s predstavou, že ju hrá Public Image Limited a na mikrofóne sa strieda duo Johnny Rotten a Lana del Rey. Také boli medziriadky 2017, najkrajšie a najodviazanejšie leto poctivo nakumulované do šiestich dní
 

Epizóda zo života Copycorna

28. května 2017 v 1:43 | Michael papcun |  blog

"Ti jebe? Chod na stáž... tam sa naučíš všetko."

Tak znela odpoveď Ondra Štefánika na moju otázku "Musím, alebo mám prestúpiť na marketing, ak to chcem skúsiť s copywritingom?" v zafajčenom interiéri bratislavského Malewillu, niekedy v druhej polovici marca.

A začali sa diať veci... také mileniálske. Pár prebdených nocí, sliedenie na internete, rozklikávanie profilov, pár nahodilo, ale dobre namierených (a vypočutých) správ, piatkové poobedie strávené napínavým hliadkovaním na Messengeri a konečne... nervózne žmolenie prstov na stážovom pohovore, po ktorom sa zo mňa naozaj stáva Copycorn v MUW Saatchi & Saatchi. S perfektne vyváženým mixom prekvapenia, spokojnosti a trochy obligátnych sebapochybností.

Copycorn je stavom mysle copýka na štartovacej čiare

Po prvom mesiaci v "reklamke" máte pocit, akoby bol "Gonzo journalism"1 vyvinutý čisto pre potreby opisovania tamojšieho diania.

Koronárnymi chodbami pobehujú accountky a accounti šíriaci informácie. Pomedzi nimi registrujete tú-ktorú legendu slovenskej reklamy. Arťáci v tomto zhone pripomínajú biomechanický výjav z kyberpunkového komixu, kde miznú hranice medzi ľuďmi a počítačmi. Copywriteri miznú v brainstormovniach, aby sa "na to pozreli o niečo kokotskejšie". Čiernou fixkou zapĺňajú plochu veľkej bielej tabule a brainstormovňa sa po pár hodinách mení na perfektnú simuláciu Altamiry. kreatívni riaditelia podliehajú neustálej teleportácii. A vtípky stratéga Kamila brázdia ovzdušie ako munícia v Counter Striku.

Vy medzitým riešite svoje prvé zadaníčka, pridávate sa ku kolegom copywriterom a s radosťou zisťujete, že robíte vlastne to isté, čo v škole na seminároch. Len sa namiesto Antonioniho artových filmov snažíte analyzovať a zaujímavo interpretovať oveľa banálnejšie, no o to ťažšie ohybné vecičky. Mozgové závity sa menia na plastelínu vytvárajúcu kubistické útvary a geometrické abstrakcie. Spoznávate "ideopis" svojich kolegov, pričom sa snažíte profilovať svoj vlastný.

mozog po braistormingu, 2D model.


A potom prichádzajú tie smutnejšie stránky. Napríklad keď idú nápady do koša. Alebo keď si po dvoch hodinách snahy prísť na niečo fakt popiči všetok vysielací čas vašej hlavy zakúpi myšlienka na Margotku, Pepsi, Andyho Milonakisa, Roba Kazíka... Alebo keď osamelé sedenie vášho nadriadeného v zasadačke nápadne pripomína maľbu Edwarda Hoppera.

nie, nie je to vždy sranda...

Na "copycornení" v Saatchi je najpríťažlivejšia neexistencia štandardu, ktorý by na hlavičku Copycorna pôsobil ako formaldehyd (zámerne bizarné prirovnanie). Je tu len nadštandard, ktorý si stále pýta zvyšovanie levelov a prísun čerstvých živín. Ide o prácu vyžadujúcu si stály prehľad, stálu potrebu sebarozvoja a, v ideálnom prípade, čo najširší rámec záujmov. Navyše je v tom dávka zdravého masochizmu. A presne to som chcel. Aspoň skúsiť.

Dni a zadania prichádzajú a odchádzajú, agentúrou cirkulujú ľudia a vy sa pomaly zarývate hlbšie a hlbšie do tkanív "advertising lajfu", spoznávate kolegov a kroky vám smerujú od steny viac do stredu chodby.

Osobne ma najviac teší to, že zažijem prvú letnú brigádu, ktorej náplň bude oveľa dobrodružnejšia než letargické strácanie sa vo vlastnom monológu analyzujúcom zbytočnosť druhej série Temného prípadu, alebo čakanie na "fajront", ktorým práca naozaj končí.






Oni, deti zo stanice “Slovenský rap”

16. května 2017 v 20:45 | Michael Papcun |  blog
Venované Salkovi <3


Charakter slovenskej repovej scény sa behom posledných šiestich mesiacov ocitol opäť v rukách zoskupenia Haha Crew. Pôvodne súdržné "trendsetter trio" sa v rovine štýlu rozštiepilo na tri pomerne autonómne tvorivé bunky - Zayove kontrovezrné rýmovačky, Dalybove halucinogénne tripy a Sameyovu náhlu premenu na sídliskového "floutka". Bola by škoda tvorbu týchto chalanov popraviť elitárskym úškrnom, preklikávajúcim ich skladby bez hlbšej reflexie. Aj rýmovačky totiž poskytujú priestor na tvorivé premýšľanie.


Z panelákov do piatich hviezd (a naspäť)


Práve Sameyov nový track V dialke vidím sídlisko sa najviac vymaňuje z pôvodnej, ostro kritizovanej trapovej melanchólie Haha Crew. Namiesto estetiky veľkomestskej noci, zmyselných neónov, drahých hotelov, značkového oblečenia a fastfoodov Samey prechádza sivými sídliskovými chodbami a exteriérmi vo vyťahanej, uniformne sivej trigovici. Okrem sídiskovej bezútešnosti je obkolesený "tlupou" proletárskych "homies", rovnako ostrých ako aj verných. Zmenu štýlu umocňujú ostré strihy a roztrasená kamera (zdanlivo) bez jasnešej dramaturgickej štruktúry - všetko je precízne podriadené stokárskemu feelingu. Lebo na ulici je jedno či si sčítaný, Mou.

Sekvencie natáčané vo vnútri auta pripomenú surový sídliskový film M. Kassovitza, La Haine. Uhladená elegancia predošlých klipov "trepovej éry" je nahradená amatérsky roztraseným zoomovaním sídliskových okien nápadne pripomínajúcich pouličný west coast repu z 90-tych rokov a hlavne súčasný Grime, ktorý sa výrazne vynoril z každodennosti predmestských ulíc niekedy pred dvoma rokmi. Namiesto Givenchy sa tu repuje o rozjebaných číňankách a rozjebaných fónoch. Staré "buržoázne" role sa opotrebovali. Sú nahradené novým, štýlovo ošuntelým kabátom detí z robotníckej triedy.


Talentovaný plagiátor

Vskutku radikálna a nečakaná zmena sa dá uchopiť dvoma spôsobmi - Ide o progres, alebo o plagiátorstvo? V prvom rade udierajú do uší a očí ideologické paradoxy nesené zmenou štýlu. Z pôvodnej cesty zdola nahor, k drahým autám, -nášťročným šlapkám a piatim hotelovým hviezdam, podkreslenej fludinými trapovými basami, prechádzame naspäť do sveta sídliskovej špiny a premýšľania nad tým, ako zarobiť nejaké tie lóve, charakterizovanej tvrdším frázovaním a zemitejšou produkciou.

Tieto nezrovnalosti spolu so zarážajúcou podobnosťou medzi novým klipom a jeden až dva roky starými grimovými klipmi (skladbami) nedovoľujú označiť Sameya ako progresívneho repera, podliehajúceho prirodzenému autorskému vývoju, ktorý autentický zachytáva jeho skúsenosti každodenného života. V dialke vidím svietiť sidlisko je len mierne oneskoreným, štylistickým presedlaním na aktuálnejší, menej opozeraný grime trend, (aspoň v našich zemepisných šírkach) nesprznený tínedžermi v predražených handrách.

Samey sa teda v novej skladbe ukazuje ako vcelku elegantná replika západných trendov, čo v kontexte s albumom Vlna nie je nič nové. Stále vie absorbovať potrebný sound a feeling a následne ich preniesť do slovenčiny (a po novom aj do slovenských reálií) bez výraznejšej fonetickej trápnosti (na rozdiel od Zaya). Následne do hry vkladá kúsok vlastného lyrický subjektu. Ten generuje jednoduché pseudoveristické obrazy, (bez negatívneho zafarbenia) triviálne metafory a ľahko konzumovateľnú, trendovú pochmúrnosť.


Zayo, Zayo, Zayo ide...



A k čomu sa dostaneme komparáciou Dalybovým, Zayových a Smayových skladieb? Oproti Sameyovmu dôstojnému plagiátorstvu a poctivo (takmer atraktívne ) konšturovaným pózam stoja Dalybove producentské skills, kombinované s na chvíľu zábavnou repovou negramotnosťou a Zayova (šialene) zlá, zarážajúco prvoplánová verbálna freakshow.

Tá plní úlohu desivého a zároveň nenahraditeľného, príznakového excesu. Podobne ako Samey, aj Zayo okato čerpá zo západných zdrojov, ktoré na rozdiel od kolegu ešte nestihol uploadovať. Aplikuje všetky zlozvyky mainstreamového trapu - od vyprázdnených textov až po nadužívaný autotune a doťahuje ich ad absurdum. Coolový replife sa v jeho podaní mení na úžasne absurdnú, hyperbolizovanú karikatúru znudeného zbohatlíckeho adolescenta. Jeho prejav a vystupovanie sa dá (nad)interpretovať ako nechcene ironická synekdocha svetonázoru výseku generácie Z (čo potvrdzuje aj úspech u danej skupiny poslucháčov).

Z kolízie troch, resp. dvoch daných smerov, ktorými sa vydáva pôvodne úzko prepojené trio môže vyplynúť jednoduchá otázka: ktorý z týchto, pomerne nelichotivo definovaných, tvorcovských prístupov je najdôležitejší a vytvára zaujímavé pnutie na slovenskej repovej scéne? Dovolím si tvrdiť že Zayov. Jeho tvorba je síce naivná, trápna, banálna, neznesiteľná, tupá, úbohá... ale zároveň je vo všetkých adjektívach autentická a zasadzuje ich do rámu jedinečnosti.

Zayova rečová vada, frázovanie, nemotorné narábanie so slovom a lacné pózy majú hodnotu špecifického autorského prístupu, vytvárajúceho dlhodobo pevný koncept. A nie je ľahké nájsť analógiu, alebo sériu analógií, medzi ktoré by daný prístup zapadol. Zayo je ukážkou možnej singularity. Kým Samey s časovým deficitom dobieha (aspoň formálne) dobý západný priemer, Zayo zaspáva v trape a vytvára... individuálny sound. A nech je akokoľvek zlý, je unikátny.


 


DEATH METAL

12. dubna 2017 v 21:30 | Michael Papcun

Tie filmy ma nebavia, hudba je od veci, stropy sa zvyšujú, okná vzďaľujú, do vane tečie len studená voda, Alica tu už takmer nebýva, taniere neumyté a nakopené na stole vedľa rozčítaných kníh, pri ktorých strácam dych. Neviem nájsť nakopnutie. Alebo aspoň kúsok energie. Hrabem sa vo virtuálnej zbierke starých albumov. Dátum vytvorenia súboru: 21.12.2011. Koniec týždňa vo veľkom dvojizbáku je bez teba neznesiteľný. Deň má 240 hodín, ktoré neviem poriadne využiť. Nekrofilný refrén tretieho ročného obdobia bodám do brucha chuťou lacnej, presladenej čokolády. A Spúšťam prehrávač.

Mesto zhora obaľuje tmavosivá olejomaľba. Prešiel som ho v sivom svetri a maskáčovej bunde, ktorú neustále interpretujem a reinterpretujem. Predvčerom bola nositeľom ironickej citácie obľúbenej knihy, včera vyjadrovala bojový, húževnatý postoj. Dnes je jej zeleno-hnedo-čierna štruktúra len symbolom apatie a mrzutosti, kulminujúcej medzi uniformne vysokými stenami stavieb spred 40-tich rokov. Vynosené fasády, obité kachličky, drahé mercedesy a priberajúca obloha vytvárajú dokonalú scénografiu pre rozlet nevľúdnosti, neschopnosti a nechute. Bežná pohostinnosť ulíc sa zmenila na neprestúpiteľnú apatiu. Ručia hlbokým, preťaženým tlakom podladenej gitary. Pomalá predohra sa mení na okamžitú rytmickú anestéziu.

Ty ležíš na posteli o 80 kilometrov ďalej, vo veľkej izbe s vybitými svetlami a ohromným bordelom na zemi. Medzi fialovými tapetami, ktoré sa už druhý rok chystáme strhnúť. Máš na sebe minimum oblečenia a ešte menej slov. Zdola sa ozýva stlemný hluk vedomostnej súťaže. Do čoho sa kamufluješ ty? Do verejnej odmlky na sociálnej sieti? Už týždeň sa o tebe snažím písať. Dofabulovať ti priliehavý príbeh, spraviť z teba súčasť deja ktorý sa nestal, ktorý je iba mojou vytúženou predstavou.

Robím z teba automatickú skladačku druhých ľudí, situácií a dejov. Roky na predmestí sa strihajú a následne zlievajú do plastelínovej emulzie, pohlcujúcej nesprávnych ľudí a nesprávne objekty. Výsledok: Nehrateľná, deformovaná tablatúra, pripomínajúca ambície nikdy nezaloženej death-metalovej skupiny. Štyri strany popísané návrhmi na jej názov, štvrť strany s náčrtom potenciálnej skladby. Neskorý október strávený v garáži. Zvuková skúška jedného človeka s počítačom generujúcim bicie nástroje. Šestnástinové noty, ťaživé podladenie, klišéovité postupy, priemerné zvládnutie nástroja, masívna rytmická anestézia.

Medzi myšlienkami na teba listujem knihami druhých, starších, lepších autorov. Každá strofa podnecuje závisť. Čítam nahlas ich vyjadrenia, stotožňujem sa s nimi a serie ma, ako lepšie sa vypísali z toho, z čoho sa snažím vypísať ja. Serie ma, že nemôžem mať teba, ani ich obsahy. Alebo aspoň formy. Alebo aspoň maličké gagy. Naozaj mrzutý moll. Do vypreparovaného obrysu tvojho tela sa snažím vložiť svoju myseľ. Vizualizácia tejto vety pripomína obal jedného death-metalového albumu, ktorý si práve púšťam. Krátka spomienka na pokus o fungovanie skupiny, ktorej členovia sa nikdy nezišli, ktorej potenciál sa nikdy neoveril, ktorá nikdy nič nezložila, ktorej sila vyprchala ešte pred pokusom o prvé demo.



Sedíš v zelenom suzuki svojich rodičov. Máš na sebe oblečené zelené pančuchy a čierne šaty. Čo je to za kostým? - to by si chcel vedieť! Rozvážnym tempom šoférky-začiatočníčky prechádzaš dokonalo prázdnou ulicou v dokonalej koncooktóbrovej hmle. Rádio v aute máš vypnuté. Krasopis pokosených trávnikov narúša opadané lístie. Piešťany sa menia na mesto duchov, vzduch sa zahusťuje, supermarkety sú zastúpené cintorínmi. V mojej predstave sa mestom tiahne dusivá basová linka. Vychádzaš z mesta okolo jazera. Po zužujúcej sa ceste smeruješ do lesa. Kamufluješ sa živou adaptáciou nášho obľúbeného animáku. Motor auta vydáva disonantný rachot v strednom tempe, pripomínajúci zaseknutý bicí automat. Mizneš na zužujúcej sa ceste, kde dávno končí nočné osvetlenie.


Dnešok je septicky vypitvaný, žijúci z dozvukov nespojených, separovaných hlukových liniek. Elektornické bicie zamrzli. Šestnástinové noty vypadávajú z rytmu a menia sa na celé. Ich prítomnosť sa odlaďuje. Odpojenie zosilňovača, koniec zvukovej skúšky, koniec hluku.

Metalová špajza

9. dubna 2017 v 19:07 | Michael Papcun |  blog

Včera večer sme sa s priateľkou dostali do veľmi intímnej fázy, v ktorej si zamilovaní ľudia ukazujú hudbu čo počúvali na základnej škole. Naozaj som nečakal, že z oprášenia albumov mojej mladej minulosti vyvrie oveľa viac roztúženého dojatia než hanby a smiechu. A preto sa o svoje dojmy rád podelím s Vami všetkými.


SWALLOWED - EPITAPH OF NAUSEATION demo (2008)


Kde bolo tam bolo, niekde v Helsinkách dvaja fínski chalankovia nahrali demo, ktoré nápadne pripomína rozprávky bratov Grimmovcov. Ich skladby fungujú ako jednoduché príbehy z institne temnej krajiny, kde v lesoch podladených gitár sídlia bizarné bytosti v lákavých chalúpkach. A my, poslucháči, sme Červené čiapočky, Jankovia a Marienky blúdiace hustým, starosvetským koloritom a odlamujúce sústa z chutnučkých (hlukových) stien.


POSSESSED - SEVEN CHURCHES (1985)


30-ročná konzerva nadčasových postojov základoškolského rebela. Priamočiary frontcover. Dokonalá typografia. Fundament death-metalového žánru. Učebnica praktických rád (nielen) pre tvrdého metláka. Zbierka kryptických "báchoriek" a neodolateľne autentický "brajgel" s punkovým feelingom. Hudba hutnejšia než zahryznutie sa do Snickersky. Aj po 5-tich rokoch od posledného počutia.



PATHOLOGIST - PUTREFACTIVE AND CADAVEROUS ODES ABOUT NECROTICISM (1992)



Druhá najväčšia legenda českého extrémneho metalu hneď po Masters Hammer. Masívny nátresk grindcorového soundu korunovaného Cyklovým toaletným vokálom je ako nález vyše 20 rokov zabudnutého džemu v najzapadnutejšom kúte špajze. Ale netreba ohŕňať nos a odvracať zrak. Dôsledné skúmanie jeho štruktúry môže byť zdrojom takého istého uspokojenia, ako nález tých správnych vintage handričiek po zľave v okrajovom second-hande.




Cukrárenské akordy

26. března 2017 v 17:35 | Michael Papcun |  blog
Dnes o albumoch, pri ktorých sa dobre sedí a nič sa nerieši...


THE BEACH BOYS - THE BEACH BOYS TODAY (1965)


Nikto nevytvoril bezproblémovejšie a trvácnejšie albumy, než Beach Boys. Párakordové rozkošne predvídateľné skladby, v ktorých pekní chlapci spoznávajú pekné dievčatá a riešia buď žiadne, alebo pekné problémy poháňané jednoduchými povievajúcimi gitarami a zľahka surfujúcimi vokálnymi harmóniami, ideálnymi do každej situácie sú víkendovým ideálom (hádam) každého človeka.



HYPOMANIE - CITY IN MONO (2011)


Pohodlne clivé odrazy dopsievania z holandského predmestia. Pri melancholických gitarovýh nárekoch a následných letargických úsmevoch mladého multiinštrumentalistu S. máme všetci sladkých, bezstarostne outsiderských 15 rokov, prežitých v útulnosti stredostavovskej radovej zástavby. Skvelé eskapické alter-ego, odhaľujúce citlivú romancu post-black metalovej scény.



MAMAS AND PAPAS - DELIVER (1967)



Nananana-lalalllala-tututudú, papapaná... o nič iné tu nejde. Čo viac si želať?



Príťažlivé sklamania

19. března 2017 v 16:23 | Michael Papcun |  blog


Hudobné albumy vedia byť ako stredoškolské lásky na prvý pohľad. Uhrančivý, neodolateľný výzor, najlepší možný námet na bdelé snenie. A pri prvej komunikácii sa všetko zvrhne... o takých albumoch bude dnešný blog.


SCORPIONS - LOVEDRIVE (1979)


Obal šiesteho albumu Scorpions patrí k najlepším prácam výtvarníka Storna Thorgersona, aj k najlepším frontcoverom 70-rokov všeobecne. Škoda, že sa pod ním neskrýva podobné prekvapenie, ako pod modrými šatami zobrazenej dámy.

Scorpions predstavujú 80-tkový heavy-metal/ hard rock v najobligátnejšej "hitparáda-friendly" podobe, akú si poslucháč dokáže predstaviť. Jednoduché žiletkové riffy si mastia brušká s macho-vokálmi a vykalkulovane sa striedajú so sentimentálnymi baladami. Čiastočnou záchranou sú brilantné inštrumentálne pasáže, koketujúce s atmosférou nočného mesta zo "šestákového" románu.

Namiesto žuvačkového zvratu dostávame kus tuhej heavy-metalovej klasiky. Prsia sú tu veľké, pevné a pružné, modelované podľa mainstreamových kritérií krásy. Fňuq.



LA FEMME - MYSTERE (2016)


Francúzski indie-psychedelic-vintage fetišisti zvolili po ornamentálnom artworku Elza Durta z debutového albumu Psycho Tropical Berlin čistejší vizuál so snovo-magrittovskou aurou.

Viac než hodinová stopáž albumu však prináša sklamanie. Materiál je ochudobnený o miestami sviežu, miestami mystickú a miestami čisto euforickú odviazanosť prvého albumu.

Mystere znie ako mix nedotiahnutých skíc a nápadov, ktoré ostali po debutovom albume -splnenom sne každého indie-hudobného fanúšika. Skupina dokáže priebežne produkovať relatívne silnú atmosféru, ktorú však nepodporuje nosná konštrukcia nákazlivých motívov.

Ostal aspoň krásny obal, v ktorého farbách sa dá potápať s podobnou vášňoe, ako v bazénoch Davida Hockneyho.



SHEER TERROR - STANDING UP FOR FALLING DOWN (2014)


Davea Decata môžete poznať z reklamnej kampane americkej streetwearovej značky Carhartt, z obalov albumov rockových skupín, alebo ako ilustrátora zo stránok už neexistujúceho časopisu RUGGED.

Vo svojich prácach vyzdvihuje atmosféru zapadnutých robotníckych štvrtí a zatuchnutých barov s "baudelairovským" feelingom. Jedna z jeho najviac znepokojivých prác sa objavila ako frontcover albumu veteránov americkej hardcorovej scény - Sheer Terror.

Decatova práca prejavuje veľký fabulačný potenciál.
Neurčitá, znepokojivá atmosféra vytvorená otvoreným rámovaním výjavu, výberom a kompozíciou zobrazených objektov a neurotickou farebnosťou vyvoláva v divákovi akútnu porebu dotvárať načrtnutý príbeh.

Ale Sheer Terror svojou hudbou prezentujú absolútne obyčajnú, tendenčne nasratú hardcorovú vlnu, ktorá nevybíja zuby, ani neprináša zaujímavé koncepty či príbehy. Len šteká, zazerá, dvíha prostredníky a demonštratívne praská kĺbmi.





Medzinárodný punk žien

12. března 2017 v 14:45 | Michael Papcun |  blog

Po sladkostiach a kvetinách prichádza hrmot, bzučanie zosilovačov a dievčatá v skupine...



SLEATER KINNEY - DIG ME OUT (1997)


Hlavné nasledovníčky hlučného odkazu The Slits a X-Ray Spex. Fundamentálne gitarové háčkovanie Carrie Brownstein a Corin Tucker vytvára jednoduché a priebojné vzory, prežívajúce dekády bez náznaku starnutia. Nenáročné komponenty v priemere dva a pol minútových skladieb vzdorujú hrdzaveniu, premenám vkusu aj trendov. A sedia do každej situácie. Dráždia, vrčia, objímajú, nabudzujú, škriabu, bozkávajú, vzdorujú...

Dig me out je univerzálnym albumom, ktorý sa stáva kultovým bez snahy o výstrednosť. A spevácky prejav Corin Tuckerovej sa môže spokojne popasovať s kdektorým zvučným pankáčskym menom. #riotgrrrl



DARKENED NOCTURN SLAUGHTERCULT - HORA NOCTURNA (2006)


Dievčenská skupina s (vo viacerých slovazmysloch) hrôzostrašným názvom produkuje na treťom štúdiovom albume klasický black metal s húževnatosťou a nasadením, ktoré môžu závidieť aj švédski MARDUK na albumoch z prelomu milénia.

Nudnosť stereotypnej ikonografie - čierno-biely obal, obrátené kríže, pentagramy, temnota, okultizmus - je v hudbe vyvážená ohromným apetítom, apokalyptickým nasadením a robustnosťou tankového pásu. Darkened Nocturn Slaughtercult zvuk či imagináciu súčasného black-metalu pravdepodobne nikam výrazne neposunú. Ale vytvárajú jednu z najlepších a najživelnejších podobizní ortodoxného chápania žánru.



CHERRY GLAZERR - APOCALIPSTICK 2017


Najobľúbenejší objav. Promo materiály ukazujú tuctovo sympatickú indie-rockovú skupinu tvorenú dvoma ženami a jedným chalanom v pekných oblečeniach, pastelových farbách, s dávkou vintage a polaroidovej estetiky. Napriek tomu ide o prekvapivo charizmatické a ľahko rozpoznateľné trio...

Hudobná zložka tiež nepoužíva žiadne revolučné ingrediencie. Kúzlo spočíva v nadšení, ktorým modeluje a skloňuje bežné garage rockové rytmy, riffy a postupy. Náruživosti oddaný feeling Cherry Glazer pretvára počuté na čerstvé a sotva rozbalené, nadužívané naberá druhý svieži dych. Výborným oživením repertoáru sú videoklipy pohrávajúce sa so slasherovými odkazmi, či falickým rozmerom elektrickej gitary. Garage rocková scéna sa môže v roku 2017 pochváliť skupinou, v ktorej podaní by sa nadýchanými a šťavnatými stali aj vtipy o Chuckovi Norrisovi. Hah.



Marcový multivitamín

5. března 2017 v 16:33 | Michael Papcun |  blog

Jar v prvom rade vrthne do šatníka, kde vymení ťažký tmavozelený kus nylonu za ľahší kus rifloviny. Nasledujú oveľa zaujímavejšie zmeny v CD-prehrávači, gramofóne, mp3-ke. Dlho som sa nehrabal žiadnom obchode s platňami, tak ponúkam aspoň krátky výber z prehrabávania sa vždy čerstvými domácimi (jarnými) stálicami.


BRIAN ENO - ANOTHER GREEN WORLD (1975)


Otepľovanie, znovubjavenie zelene a stmievanie až niekedy okolo 18tej hodiny- umocňujú Enove popovo-avantgardné výlety za bežné hranice úloh a možností hudobných nástrojov.
ANOTHER GREEN WORLD je voľným preháňaním sa po fantazijnej krajine premenlivých syntetizátorových plôch, basgitarového haiku, kolísavých vokálov, temných lesov, malých rýb a veľkých dolí. Pôvodné, známe skupenstvá okolitého sveta tu nehrajú žiadnu rolu. Vo svete Briana Ena sa všetko slobodne zločuje, kombinuje, preniká naprieč sebou a vytvára unikátnu, abstraktnú biodiverzitu.


KING DIAMOND - ABIGAIL (1987)



Búrka, staré strašidelné sídlo zdedené manželským párom, varovania siedmych čiernych jazdcov, hrozivé tajomstvo rodinnej hrobky... Kostru druhého albumu Kinga Diamonda tvorí príbeh o Abigail - zrodenie driemajúceho zla, prinášajúceho rad obligátnych tragédií.
Abigail je hudobným ekvivalentom archaických hororov, dodatočne napustených dobovou strojenoťou metalového žánru. Najzaužívanejšia hororová ikonografia je úzko prepájaná s atmosférickým riffingom, závratným počtom hlasových oktáv, teatrálnym koketovaním so satanizmom a taktiež dávkou nechceného humoru, vytvoreného snahou o čo najtemnejšiu štylizáciu, pripomínajúci cirkusové panoptikum.
Nekonečné exhibície v gitarových sólach, načančaných pódiových show, napúdrovaných videklipoch a v hračkárskom okultizme korunuje Diamond záľubou v postave pútavého speváka-rozprávača, ktorý si neodpustí žiadne temno-temné, až dojímavé klišé. Patetická horor-metalová maškaráda. Ideálne počúvanie do jarných búrok.



MAMAS AND PAPAS - IF YOU CAN BELIEVE YOUR EYES AND EARS (1966)



Sústavný prídel chytľavých harmónií, spevavých refrénov, notoricky známych melódií a skladateľských postupov. Všeobecne prístupné obrazy idealizovanej, hédonistickej Ameriky 60-tych rokov. Mamas and Papas ma neprestávajú udivovať univerzálnosťou svojho jednoduchého, ťažko napodobiteľného alebo vylepšiteľného hudobného jazyka. Ich systém využívania tradičnej popovej schematiky je prostriedkom na neustále osviežovanie a regenerovanie mysle.



DEICIDE - DEICIDE (1990)



Najčastejší jarný side effect - ťažko ovládateľný pocit vnútorného nepokoja, potreba vyskočiť z kože, neschopnosť koncentrovať sa. Čo ho vystihne lepšie, než psychopatický sound raného floridského death-metalu?

Progresívna nostalgia

25. února 2017 v 20:46 | Michael Papcun |  blog
Koniec zimy sa nesie v zacyklenom spomínacom móde. Ale pohľady späť našťastie nekonštitujú len regresívny stav. Ako znie progresívna nostalgia?

SPARKS - KIMONO MY HOUSE (1974)


Nečakná nostalgia mojich rodičov, spomínajúcich na počúvanie siglov zo šumiacej, preskakujúcej a vypadávajúcej rakúskej stanice. KIMONO MY HOUSE je ideálom hudobného albumu, či už pre popovú alebo indie scénu (aj keď je táto deľba naivná). Pretože "pop" so SPARKS nie je urážka, ale prvilégium.

Na pôdoryse živelnej rytmickej sekcie (entuziastická súhra bicích s ojedinele kreatívnou a zároveň šetrnou basou) sa odohráva neustály prílev gitarových nápadov. Ľahkovážne melódie, vyhrávky, povznášajúce hudobné peripetie a texty schopné originálne vtipkovať, reflektovať evokovať rôzne stavy a miesta si pri svojej široko prístupnej "popovosti" stále udržiavajú rázny individualizmus. Rozšafný frontcover rozhodne nemystifikuje. Zakimonovať si obydlie je ohromná zábava. A kumšt pre masy.



NECROCOCK - PRAKTIKY POHŘEBNÝCH ÚSTAVÚ (2004)



Veľmi osobný, veľmi bizarný a veľmi vecný nostalgický artefakt spätý s letom 2012, koncom základnej školy a mnohými pubertálnymi roztopašnosťami. A taktiež najlepší výlet do morbídnej romantiky svetov generovaných Tomášom Kohoutom.
Kohout využíva zvuk black-metalovej gitary, minimalistických syntetizátorov a odosobneného bicieho automatu ako impresionistické, veľmi transparentné médiá na sprostredkovanie atmosféry (v Kohoutovom prípade priamo poetiky) inštitúcií spojených so smrťou, pitvaním, pochovávaním a spaľovaním.

Najdôležitejšou zložkou albumu sú však texty. Mixujú jednoduché, zámerne patetické poetizmy s fragmentami veľmi vecných opisov jednotlivých činností odohrávajúcich sa v pohrebnom ústave. Na povrchu sterilne čistých kachličiek a dlažby sa zrkadlia tváre pána Kopfrkingla, nehybné telá, stereotypné úkony, dym, pach chemikálií a hudobnícky narcisizmus, ktorý po takmer troch dekádach (skladby pochádzajú ešte z roku 1990) nestráca príťažlivosť a punc solitérstva.



IL ROVESCIO DELLA MEDAGLIA - IO COME IO (1972)



Avantgardný rock z Talianska, očisťujúci nekonečné hard-rockové vyhrávky 70-tych rokov od všetkej neznesiteľnej neobarokovosti, exhibicionizmu, egomaniackej pseudovirtuozity, či asociácií s trvalou a pózami Eddieho Van Halena.

Gitary Enza Vitu a Stefana Ursu vykonávajú oveľa vyváženejšiu prácu než väčšina pisateľov hard/prog-rockovej histórie. Vzdušné, 7- až 10-minútové kompozície pripomínajú oveľa viac citlivo písanú poéziu než krikľavý gitarový machizmus a vehementnú potrebu predviesť sa, starnúcu závratným tempom. Pri akom albume je vhodnejšie spomínať na "staré zlaté rockové časy", než pri IO COME IO?

Kam dál