Lego Time Cruisers - sila všemohúceho synkretizmu

19. února 2018 v 0:17 | Michael Papcun |  blog


Kebyže sa vrátim o 15 rokov späť v čase, nepôjdem sa hľadať do hračkárstva, ale do svojej izby, kde by som si dookola listoval v už vtedy archívnych legových časopisoch, ohurujúcich ponukou už nedostupných stavebníc. V ročníkoch 1996 a 1997 ma viac než piráti, rytieri alebo kovboji oslovila oveľa zvláštnejšia a excentrickejšia séria stavebníc tvorená atypickými dopravnými prostriedkami prepájajúcimi nesúrodé časti do hlavu zamotávajúcich celkov. Mne ju však nielen zamotali, ale aj pomotali. Spätne som skapínal túžbou vlastniť aspoň jeden set, ktorý by ma fyzicky spojil s dobrodružstvami doktora Cybera, jeho asistenta Timmyho a opice Ingo zastrešených značkou Time Cruisers. Túžby z detských čias sa mi nakoniec vyplnili tento týždeň. V Trnave som podstúpil dvojitú cestu v čase a od istého zberateľa som si zhodou okolností odniesol najväčší set série Time Cruisers - Lego 6494 Mystic Mountain Lab.


zdroj: http://lego.brickinstructions.com

Séria Time Cruiers je dodnes charakteristická vlastnosťou vyvolať diskusiu na azda každom fóre venujúcom sa Legu. Zastáva rolu akéhosi "enfant terrible" Lega 90-tych rokov. Je kritizovaná za náhodnosť, zlepenosť, divnosť, nekonzistentnosť alebo nezmyselnosť. Tieto reakcie však vyvolávajú dojem nepochopenia, povrchnosti a dezinterpretácie konzervatívnej vetvy zberateľov a pamätníkov.

Time Cruisers zastrešujú svoje "chyby, prešľapy a nedostatky" príbehom cestovania v čase. Dr. Cyber a Tim vyrábajú rôzne vozidlá na prekonávanie časopriestorových pravidiel, pomocou ktorých sa dajú zasadiť do akéhokoľvek obdobia reprezentovaného ostatnými Lego sériami. Ich príbehy vznikli o dva roky skôr než séria fyzických stavebníc. Postavičky boli predstavené vroku 1994 v promo komixe, ktorý pôsobil ako... promo komix. A jeho kolízie vyzerali zhruba takto:


zdroj: imgur.com


Séria je najčastejšie spájaná s filmovou trilógiou Back To The Future. Toto prirovnanie je však veľmi zjedodušujúce a povrchné. Dizajnová povaha a charakter stavebníc odporuje úhľadnej korektnosti hollywoodskeho rozprávania spielbergovskej produkcie aj generickým historkám komixu, ktorého úlohou bolo rýchlo a pútavo odprezentovať aktuálnu ponuku Lego stavebníc. Time Cruisers sú (s časovým odstupom) svojbytnou a koniec-koncov najvýraznejšou Lego témou. Príliš unikátnou a možno aj "outsiderskou" na to, aby bola iba nevoľníkom v marketingových službách či skôr potrebách značky.

Ak by sme mali streštenú sebastrednosť série Time Cruisers k niečomu naozaj prirovnať, boli by to sebavedomé fantasmagórie ôsmej dekády 20. storočia ako Space Balls, Time Bandits (!), alebo The Wiz. Eklektické tvary a zloženia vozidiel, vrcholiace práve v laboratóriu zapustenom do "magickej hory", evokujú pulzujúcu melodramatickosť a výstrednosť týchto filmov. Sú pevne späté s ich neskromnou a neskrotnou estetickou povahou. Príbehy, ktoré sa môžu odohrať s danými nástrojmi a kockami, priamo aplikujú základnú ideu Lega, odporujúcu rozprávačským šablónam, a predávajú to najlepšie z Lega - freestajlový feeling voľného skladania si bez inštruktáží a návodov, čím v konečnom dôsledku stíhajú presiahnuť aj vyššie spomenuté popkultúrne referencie.

Mystic Mountain Lab je už na prvý pohľad klenotom, solitérom, esom, žolíkom, vlajkovou loďou zbierky. Futuristický dizajn a nadčasové technológie prepája s archaickou rozprávkovosťou a čistou mediteránskou architektúrou, koexistujúcou s nadmierou detailov kľúčujúcich stavebnicu s ostatnými Lego témami (helmy a nástroje slúžia ako artefakty prenášajúce postavy do konkrétnych období minulosti a budúcnosti). Zároveň poráža názory hovoriace, že sety Time Cruisers sú dobré akurát ako nahromadené kolekcie ťažko dostupných súčiastok, ktoré v daných kombináciách nikde inde nenájdeme. Sme v kontakte s akousi bezhraničnou lego-avantgardou, rezignujúcou na akékoľvek škatuľkovanie a zotrvávanie v zavedených bariérach. Ani motív cestovania v čase nezapadá do svojej žánrovej kategórie. Presahuje ju svojím anarchisticky-postmodernistickým apetítom, ktorému nič nie je neprístupné alebo nedotknuteľné. Je to ako ikonoklazmus Legových tém a zavrhnutie akejkoľvek čistoty výrazu v mene až magicky všemohúceho synkretizmu.

Z čisto remeselného hľadiska sa dá setu vyčítať iba ledabolé spracovanie obojživelného (lietajúceho a plávajúceho) vozidla, pripomínajúceho skôr demoverziu alebo skicu naozajstného výstupu práce Dr. Cybera a Timmyho. Až príliš smiešne môže pôsobiť odpaľujúca stolička s raketovým pohonom, akoby vystrihnutá z depozitára majstra Q z prvých filmových bondoviek. Tieto slabiny sú ospravedlniteľné lietajúcou časťou domu a počtom súčiastok, ktoré všetky tri "stroje" ponúkajú. Celá séria pôsobí experimentálne. A to, čo prebieha v Magic Mountain Labe, je čírym experimentovaním.

Time Cruisers tak nie sú iba cestovaním v čase, ale rúcaním akýchkoľvek hraníc, obmedzení a noriem. Je to Lego dotiahnuté do dôsledku. Najviac kontroverzná séria svojej doby zhmotňuje ideologickú esenciu značky, pod ktorou vznikla. S Magic Mountain Labom som sa tak nevrátil len o 15 rokov v čase, ale získal som ojedinelo všestrannú, vtipnú, obsažnú a ujetú stavebnicu. Takého Jamesa Joycea , Miklósa Szentkuthyho alebo Thomasa Pynchona (to je tá správna referencia) sveta hračiek ktoré.... zďaleka nie sú len hračkami.
 

Súčiastky starého sveta

27. ledna 2018 v 15:37 | Michael Papcun |  blog


Keďže formulka "all work and no fun makes you a dull boy" v posledných dňoch ordinovala naplno, moje obranné mechanizmy sa spoľahli na obľúbenú únikovú cestu - Lego. Doprial som si dva staré sety - stredne veľké Lego 6270 - Forbidden Island a menšie, ale nemenej očarujúce Lego 6020 - Magic Shop. Ihneď po ich odbalení a zložení sa dostavil pocit, kvôli ktorému sa tento rituál vypláca a nie je len rýchlo pĺznucou kratochvíľou - pocit bytia súčasou niečoho oveľa vrstevnatejšieho, než je skladanie kociek a vytváranie pekných objektov.


6270 - Forbidden Island (1989)




Fobidden Island je jedným zo setov, ktoré v roku 1989 definovali tvár novej pirátskej témy. Ostrov na unikátne spracovanej podložke (nákres ostrova) je maximálne funkčnou kolekciou pre danú tému kľúčových kociek. Pirátske zástavy, stožiar z lode, exotická flóra, vratký most, poklad, čln alebo výber a kombinácia postavičiek sú potenciálnou rozbuškou množstva príbehov zapustených do na prvý pohľad freestylovej konštrukcie.

Hry na pirátov sú väčšinou spojené s loďami a plavením sa po oceánoch, no Lego dokázalo preniesť čaro týchto naratívov aj na súš - konkrétne na roztrúsené ostrovčeky, provizórne obydlia a pevniny, ktorých úloha nekončí len pri pasívnom skrývaní zakopaných pokladov.

Forbidden Island je veľmi živelnou a štýlovo jasne vyhranenou expozíciou do pirátskej tematiky a dosť možno aj jedným z jej vizuálne a funkčne najlepších setov.

Do ostrova sa podarilo zapustiť improvizovanosť a istú naturalistickú dynamiku "pirátskeho života" (resp. jeho romaticky detského obrazu). Listy paliem síce stoja pevne na svojich miestach, no aj tak nemáte ani najmenší pocit bezvetria.
"Ostrovnosti" pirátskeho Lega dodali kus exotiky pokračovania z prvej polovice 90-tych rokov, kde boli Piráti eklekticky prepojení s prostredím domorodých národov. Príbehový a najmä estetický aspekt témy získal (na internetových blogoch) povesť skepticky prijímanej extravagancie, čím sa len potvrdzuje výraznosť a nezabudnuteľnosť týchto setov.



piráti meets domorodci (Lego 6278 - Enchanted Island 1994)


6020 - Magic Shop (1993)


Magic shop je malým výsekom zo série Castle, zachytávajúci dôležitý bod jej vývoja. V roku 1993 sa do témy okrem klasikých rytierov dostali magické bytosti - čarodejník a drak. V Magic Shope je na malej ploche zreteľné rozvíjanie témy smerom k zaplneniu stredovekého sveta bytosťami a postavami posúvajúcimi jeho charakter viac k fantazijným, mystickým príbehom, než k obyčajnmu dobýjaniu hradov. Trend vyvrcholil v roku 1997 značne temnou sériou Fright Knights, ktorej dominujú temné hvozdy Netopierieho kráľa, bosorky, mohutný skalný dizajn a bordovo sfarbená obloha. Štýl sa odklonil od klasického sveta rytierskych eposov k snovej imaginácii.

V začiatkoch rytierskej témy je zaujímavá jej (čisto neúmyselná) návaznosť na charakter stredovekého umenia. Zobrazovanie v stredovekom umení sa neriadilo potrebami realizmu. Maľby naopak zachytávali ľudí ako anonymné typy, predstaviteľov určitého postvenia charakterizovaných skrz najtypickejšie, ihneď rozpoznateľné a hierarchizujúce znaky. Podobnú tendenciu možno vystopovať aj vo vizuáloch prvých Lego Castle setov, kde majú všetky postavičky rovnaké tváre a líšia sa len rytierskou výbavou, ktorá ich jasne kategorizuje. V roku 1993 sa objavuje väčšia individualizácia postavičiek a téma prichádza o neumýselnú, ale rozkošnú referenciu.

Osobne mi je sympatická dištancia starých setov od akčnosti tak typickej pre rytierskú tém u na prelome milénií. V 90-tych rokoch bol dôraz kladený viac na prenikavú atmosféru sprostredkúvanú každou kockou.

Fright Knights: Draky, bosorky a čierna mágia
(Lego 6037 - Witch´s Windship - 1997)


Je samozrejmé, že tieto stavebnice budujú vlastné svety, do ktorých sa dá ľahko vliezť a užívať si fabulačné schopnosti ich statických činiteľov. Ale pravé čaro stavebníc pramení s časovým odstupom z niečoho iného, čo z nich robí (ako som už spomenul) "niečo viac než skladanie kociek a vytváranie pekných objektov". Pre mňa, ako dieťa neskorých 90-tych rokov, je práve prítomnosť a estetika týchto stavebníc artefaktom, strojom času vedúcim do obdobia, ktoré spoznávam až dodatočne a ostáva pre mňa viac-menej mýticko-nostalgickou retrozónou . Lákavé svety a príbehy sa nebudujú len v rámci stavebníc, ale najmä v spoločnosti stavebníc. Sú to ony, čo nechávajú prostredníctvom svojich prvkov prestupovať náš svet unikátnym zeitgeistom. Stávajú sa z nich stále aktívni činitelia rozohrávajúci nové, abstraktné hry.






LEGO - SKLADAŤ KOCKY AJ MYŠLIENKY

20. prosince 2017 v 13:37 | Michael Papcun |  blog

Čím rozmraziť arktické decembrové nálady? Darčeky sú nakúpené a v knižkách únik nenájdem(e). Ostáva tretia možnosť - večný kamarát Youtube. Konkrétne vlogeri venujúci sa rozbaľovaniu a recenzovaniu starých stavebníc Lego. Sledovanie 30-ročného chalana púšťajúceho sa do vytúženej stavebnice je pre mňa zdrojom prudkej nostalgie. Najmä ak ide o Lego set, ku ktorému by som sa ako dieťa neskorých 90-tych rokov zo stredoeurópskeho malomestečka dostal na prelome milénií azda len cez deepweb.

Čo mi však na tomto spätnom plnení si túžob prekáža, je úplna absencia nadhodnoty zo strany vlogerov. Tí chalan to rozbalia, postavia a natočia na kameru so všetkých uhlov. Komentár je však žalostne nudný - opíšu stavebnicu, predstavia potavičky, povedia cenu archívneho kúsku a... nič viac. Akoby sa pri téme "Lego" dalo hrať iba so skladačkami. Nie s nadväzujúcimi slovíčkami a myšlienkami. Tento omyl sa pokúsim vyvrátiť v nasledujúcich dvoch textoch venovaných archívnemu Legu. Konkrétne dvom obľúbeným stavebniciam, ku ktorým sa mi časom podarilo dostať.



LEGO 6235 - BURIED TREASURE (1990) / Kľúč od príbehu



Lego set "Zakopaný poklad" je jednou zo základných stavebníc pirátskej témy z úplneho začiatku 90-tych rokov. Patrí k najmenším stavebniciam, ktorých limitovanosť na najpotrebnejšie kúsky definujúce sériu nemusí byť nevyhnutne mínusovou črtou.

Žltá podložka, opica so šabľou, pirátska vlajka, zlatý poklad a charakteristická minifigúrka piráta s pištoľou a lopaou tvoria elementárny základ všetkých pirátskych príbehov, ktoré môžeme s pár kockami ihneď rozohrať. Jednoduchosť sa stáva prostriedkom praktickosti a úžitkovosti.

Minimalistické kocky sa v prvom rade dobre a ľahko kombinujú s inými setmi (napr. základnými kockami lego system). Pomocou základných znakov - piráta, opice a pokladu - je veľmi jednoduché zostaviť si pirátsky set takmer z čohokoľvek. "Zakopaný poklad" dostatočne slúži ako východisková štylistická figúra pre všetko "pirátske".

Základné lego sety sú veľmi praktické ohľadom prenášania a cestovania. Dajú sa ľahko uložiť do bočného priestoru v batohu, alebo si hravo nájdu priestor vo vrecku bundy či nohavíc. Ich šikovnosť sa ukázala vždy pri návšteve kamošovej detskej izby. Pirát s pokladom bol skvelým prostriedkom na prenos vlastných "ideí a storytellingov" do jeho stavebníc a hračiek všeobecne (tieto idey a storytellingy boli väčšinou rôzne prekopírované časti Pirátov z Karibiku).

Pocit nedostatku sa môže dostaviť na základe absencie druhej pirátskej postavičky, s ktorou by pirát mohol prísť do konflitku. alebo kvôli počtu žltých kociek. Je ich primálo na to, aby sa dali v rámci samotného setu plnohodnotne pretvoriť na niečo iné, než "piesok" (napríklad na plť, prístrešok pre piráta apod.). V tomto ohľade sú zaujímavejšie sety 1481 (Pirates Desert Island) alebo 6237 (Pirates Plunder) z neskôrších rokov. Tie prostredníctvom rovnakého počtu 20-tich kociek poskytujú viac tvorivých možností, rozvíjania príbehov a herných podkladov v rámci jedného samostatného lego setu.


Základná Lego stavebnica sa javí ako úzka, ale dostačujúca brána k veľkému počtu spôsobov "ako odštartovať klasický pirátsky príbeh". Aj keď bez výpomoci z okolia môžeme ľahko naraziť na limity vyžadujúce si značnú dávku abstraktného myslenia.




LEGO 5936 - SPIDER ´S SECRET (1999) / Najlepšie kocky najlepšej témy




Stredne veľký set (126 kociek) Tajomstvo pavúka (zámerne béčkový preklad) je súčasťou azda najkreatívnejšej a najviac životaschopnej Lego série Adventurers. Je už na prvý pohľad výrazne inšpirovaná filmovou sériou Indiana Jones a príbehmi dobrodružných magazínov z (prevažne) 30-tych rokov, z ktorých vychádza aj Spielbergov a Lucasov projekt.

Adventurers nás za zhruba 10 rokov previedli všetkými podnebnými pásmami a stratenými svetmi. Zo zaprášených egyptských hrobiek sme sa presekali cez Dino ostrov, pralesy Južnej Ameriky a na vrchol svojich síl sme siahli v nehostinných výšinách Mount Everestu. A ako zadosťučnenie sme dostali sériu priamo obrandovanú značkou Indiana Jones. Teraz sa však vrátime späť do tropického pralesa Južnej Ameriky, kde sa príbehy Johnnyho Thundera a jeho partie odohrávali len krátko, tesne pred prelomom milénií. Obdobie jednej sezóny prinieslo 9 setov. Hovorcom ich kvalít môže byť práve Tajomstvo pavúka.

Základom stavebnice sú zabudnuté ruiny mayského chrámu, terénny automobil a dve postavičky s výbavou, s ktorou sa dá hrať takmer do zošalenia. Spomenuté objekty sú zložené pomerne úsporne, avšak prevažujú v nich flexibilné kocky otvorené širokým možnostiam kombinácií a funkcií. Vďaka tomu sa v plnej šírke rozprestiera hlavná idea lega: slobodné možnosti ľubovôle a vynaliezavosti. Z auta a chrámu sa po chvíli stáva loď, lietadlo, výskumná stanica, novotvary chrámov a vozidiel či neidentifikovateľné objekty vychádzajúce z individuálneho výberu možností.

Najväčšou devízou je spomenutá výbava postavičiek. Táborový oheň, kamera s filmom, zbrane, mapy a lupa sú potešujúcimi nuánsami podpichujúcimi fantáziu a posúvajúcimi hrateľnosť o veľký kus vpred. Dotvárajú charaktery postáv a rozširujú pole ich aktivít a interakcií. Viaceré z nich (mapa, zlatá platňa, lupa, mayské sošky) sú navyše raritné kúsky, špecifické pre danú sériu. Predstavujú prestížne obohatenie každého Lego arzenálu.

Filmová séria Indiana Jones, komixy z ktorých vychádza alebo americké dobodružné filmy 30-tych rokov môžú byť kritizované za to, akým spôsobom zobrazujú exotické prostredia, do ktorých sú zasadené ich príbehy. Cudzie krajiny predstavujú baštu stereotypizovaných, nebezpečných domorodcov, pevne naviazaných na imperialitické predstavy o týchto častiach sveta z konca 19-teho storočia. V rámci hračky sa však tieto prvky stávajú legitímnym fantazijným svetom (pokiaľ zaň nepovažujete aj komixové a filmové fikčné svety), v ktorom nemusia byť vzťahy a úlohy postáv pevne definované. Séria so sebou prináša určitý východiskový naratív, ten ale (ako slobodní hráči) nemusíme dodržiavať a rešpektovať. Je nám poskytnutý ako platforma ľubovoľného pohybu naprieč očakávaniami a konvenciami.

Podtéma Jungle obsahuje rovnakú dávku mystiky, dobrodružnosti a výpravnej epiky ako skoršia podtéma Egypt. Prostredie džungle a liánami obrastených chrámov sa podarilo transformovať do podoby stavebníc s rovnaký čarom, ako sfingy, pyramídy alebo neskoršie indické chrámy alebo orientálne končiny. A zahustenosť setu Tajomstvo pavúka je skvelou ukážkou konštantných kvalít témy Adventurers.





Autor článku dúfa, že pod stromček dostanete nejaké Lego :o)
 


Medziriadky 2017 - 6 dní slnečného štátu

26. srpna 2017 v 11:54 | Michael papcun |  blog

Venované obom Michalom, Zuzke, Ninke, Katke, Barbore, Dominike, Teovi, Ondrovi, Márii, Nadi, Jarovi a všetkým ostatným <3



Po eliminovaní spánkového deficitu a vymanení sa z kofeínového absolutizmu je čas obzrieť sa za dianím na Medziriadkoch 2017, literárnom workshope, ktorý prebehol medzi 18. a 24. augustom na Duchonke. A prekonal akékoľvek teasingy, očakávania aj fantázie.

Medziriadky dokázali v prvom rade výrazne prerásť profil "literárnej súťaže". Áno, dostanete sa sem vďaka vlastnej tvorbe. K dispozícii máte multimediálny kultúrny program natoľko bohatý, že sa nakoniec nestihne vmestiť na plochu 6tich dní.
Organizátori vám poskytnú hromadu workhopov a čítačiek s kľúčovými menami súčasnej literárnej, dramatickej a literárno-kritickej scény (Michal Habaj, Mária Ferenčuhová, Michal Tallo, Ondrej Štefánik, Miro Dacho, Marta Součková ad....).Ich pôsobenie ani v jednom prípade nekončilo časovým rozpätím workshopu, čítačky, alebo prednášky. Nech to znie akokoľvek ľúbivo, z lektorov sa tu stávali kamaráti a z kamarátov lásky a z lások...

Vraviac čisto o vlastných zážitkoch, so sestrou Ninou, pannou zázračnicou Zuzkou, tomsawyerkou Katkou a Barborou de Beauvoir sme vytvorili neúnavnú paródiu na Foglarove Rýchle šípy, vstupujúce do neskorej fázy adolescencie. Z tejto zážitkovej zóny sa ku každodennému fungovaniu vraciame len s veľkou nechuťou a predávkovaní nostalgiou už po dvoch dňoch. Na Riadkoch sa fikčné svety nevytvárajú len na papieri a obrazovke notebooku, ale v prvom rade na vlastnej koži.

Z pohľadu účastníka kategórie VŠ do 26 rokov boli Medziriadky prirodzenou autonómnou zónou, kde bolo dovolené čokoľvek, pokiaľ to neobmedzovalo záujmy a slobodu ostatných. Plastickosť a organickosť tohto utopistického sveta bola vytvorená nielen literatúrou a jej multimediálnymi podobami z workshopov, ale aj rehabilitačne temným technom DJky Nadi El, diskotékami svojvoľne mixujúcimi a adorujúcimi všetky tváre popu a náhodne generovanými zábavkami, ktoré všetci poznáte z denného snenia za pracovným stolom. Tu sa zhmotňujú v rovnako nezničiteľnej forme, ako kyborg v Terminátorovi 2. Za čo patrí organizátorom, lektorom aj účastníkom veľká vďaka.

Napriek všetkej posmešnosti tohto tvrdenia, Medziriadky 2017 naozaj najlepšie vystihuje refrén skladby First Date od Blink 182:

Let's go!
Don't wait!
this night's almost over!
Honest,
Let's make
This night last forever!

Forever and ever,
Let's make this last forever!
Forever and ever,
Let's make this last forever!

Pustite si pesničku s predstavou, že ju hrá Public Image Limited a na mikrofóne sa strieda duo Johnny Rotten a Lana del Rey. Také boli medziriadky 2017, najkrajšie a najodviazanejšie leto poctivo nakumulované do šiestich dní

Epizóda zo života Copycorna

28. května 2017 v 1:43 | Michael papcun |  blog

"Ti jebe? Chod na stáž... tam sa naučíš všetko."

Tak znela odpoveď Ondra Štefánika na moju otázku "Musím, alebo mám prestúpiť na marketing, ak to chcem skúsiť s copywritingom?" v zafajčenom interiéri bratislavského Malewillu, niekedy v druhej polovici marca.

A začali sa diať veci... také mileniálske. Pár prebdených nocí, sliedenie na internete, rozklikávanie profilov, pár nahodilo, ale dobre namierených (a vypočutých) správ, piatkové poobedie strávené napínavým hliadkovaním na Messengeri a konečne... nervózne žmolenie prstov na stážovom pohovore, po ktorom sa zo mňa naozaj stáva Copycorn v MUW Saatchi & Saatchi. S perfektne vyváženým mixom prekvapenia, spokojnosti a trochy obligátnych sebapochybností.

Copycorn je stavom mysle copýka na štartovacej čiare

Po prvom mesiaci v "reklamke" máte pocit, akoby bol "Gonzo journalism"1 vyvinutý čisto pre potreby opisovania tamojšieho diania.

Koronárnymi chodbami pobehujú accountky a accounti šíriaci informácie. Pomedzi nimi registrujete tú-ktorú legendu slovenskej reklamy. Arťáci v tomto zhone pripomínajú biomechanický výjav z kyberpunkového komixu, kde miznú hranice medzi ľuďmi a počítačmi. Copywriteri miznú v brainstormovniach, aby sa "na to pozreli o niečo kokotskejšie". Čiernou fixkou zapĺňajú plochu veľkej bielej tabule a brainstormovňa sa po pár hodinách mení na perfektnú simuláciu Altamiry. kreatívni riaditelia podliehajú neustálej teleportácii. A vtípky stratéga Kamila brázdia ovzdušie ako munícia v Counter Striku.

Vy medzitým riešite svoje prvé zadaníčka, pridávate sa ku kolegom copywriterom a s radosťou zisťujete, že robíte vlastne to isté, čo v škole na seminároch. Len sa namiesto Antonioniho artových filmov snažíte analyzovať a zaujímavo interpretovať oveľa banálnejšie, no o to ťažšie ohybné vecičky. Mozgové závity sa menia na plastelínu vytvárajúcu kubistické útvary a geometrické abstrakcie. Spoznávate "ideopis" svojich kolegov, pričom sa snažíte profilovať svoj vlastný.

mozog po braistormingu, 2D model.


A potom prichádzajú tie smutnejšie stránky. Napríklad keď idú nápady do koša. Alebo keď si po dvoch hodinách snahy prísť na niečo fakt popiči všetok vysielací čas vašej hlavy zakúpi myšlienka na Margotku, Pepsi, Andyho Milonakisa, Roba Kazíka... Alebo keď osamelé sedenie vášho nadriadeného v zasadačke nápadne pripomína maľbu Edwarda Hoppera.

nie, nie je to vždy sranda...

Na "copycornení" v Saatchi je najpríťažlivejšia neexistencia štandardu, ktorý by na hlavičku Copycorna pôsobil ako formaldehyd (zámerne bizarné prirovnanie). Je tu len nadštandard, ktorý si stále pýta zvyšovanie levelov a prísun čerstvých živín. Ide o prácu vyžadujúcu si stály prehľad, stálu potrebu sebarozvoja a, v ideálnom prípade, čo najširší rámec záujmov. Navyše je v tom dávka zdravého masochizmu. A presne to som chcel. Aspoň skúsiť.

Dni a zadania prichádzajú a odchádzajú, agentúrou cirkulujú ľudia a vy sa pomaly zarývate hlbšie a hlbšie do tkanív "advertising lajfu", spoznávate kolegov a kroky vám smerujú od steny viac do stredu chodby.

Osobne ma najviac teší to, že zažijem prvú letnú brigádu, ktorej náplň bude oveľa dobrodružnejšia než letargické strácanie sa vo vlastnom monológu analyzujúcom zbytočnosť druhej série Temného prípadu, alebo čakanie na "fajront", ktorým práca naozaj končí.






Oni, deti zo stanice “Slovenský rap”

16. května 2017 v 20:45 | Michael Papcun |  blog
Venované Salkovi <3


Charakter slovenskej repovej scény sa behom posledných šiestich mesiacov ocitol opäť v rukách zoskupenia Haha Crew. Pôvodne súdržné "trendsetter trio" sa v rovine štýlu rozštiepilo na tri pomerne autonómne tvorivé bunky - Zayove kontrovezrné rýmovačky, Dalybove halucinogénne tripy a Sameyovu náhlu premenu na sídliskového "floutka". Bola by škoda tvorbu týchto chalanov popraviť elitárskym úškrnom, preklikávajúcim ich skladby bez hlbšej reflexie. Aj rýmovačky totiž poskytujú priestor na tvorivé premýšľanie.


Z panelákov do piatich hviezd (a naspäť)


Práve Sameyov nový track V dialke vidím sídlisko sa najviac vymaňuje z pôvodnej, ostro kritizovanej trapovej melanchólie Haha Crew. Namiesto estetiky veľkomestskej noci, zmyselných neónov, drahých hotelov, značkového oblečenia a fastfoodov Samey prechádza sivými sídliskovými chodbami a exteriérmi vo vyťahanej, uniformne sivej trigovici. Okrem sídiskovej bezútešnosti je obkolesený "tlupou" proletárskych "homies", rovnako ostrých ako aj verných. Zmenu štýlu umocňujú ostré strihy a roztrasená kamera (zdanlivo) bez jasnešej dramaturgickej štruktúry - všetko je precízne podriadené stokárskemu feelingu. Lebo na ulici je jedno či si sčítaný, Mou.

Sekvencie natáčané vo vnútri auta pripomenú surový sídliskový film M. Kassovitza, La Haine. Uhladená elegancia predošlých klipov "trepovej éry" je nahradená amatérsky roztraseným zoomovaním sídliskových okien nápadne pripomínajúcich pouličný west coast repu z 90-tych rokov a hlavne súčasný Grime, ktorý sa výrazne vynoril z každodennosti predmestských ulíc niekedy pred dvoma rokmi. Namiesto Givenchy sa tu repuje o rozjebaných číňankách a rozjebaných fónoch. Staré "buržoázne" role sa opotrebovali. Sú nahradené novým, štýlovo ošuntelým kabátom detí z robotníckej triedy.


Talentovaný plagiátor

Vskutku radikálna a nečakaná zmena sa dá uchopiť dvoma spôsobmi - Ide o progres, alebo o plagiátorstvo? V prvom rade udierajú do uší a očí ideologické paradoxy nesené zmenou štýlu. Z pôvodnej cesty zdola nahor, k drahým autám, -nášťročným šlapkám a piatim hotelovým hviezdam, podkreslenej fludinými trapovými basami, prechádzame naspäť do sveta sídliskovej špiny a premýšľania nad tým, ako zarobiť nejaké tie lóve, charakterizovanej tvrdším frázovaním a zemitejšou produkciou.

Tieto nezrovnalosti spolu so zarážajúcou podobnosťou medzi novým klipom a jeden až dva roky starými grimovými klipmi (skladbami) nedovoľujú označiť Sameya ako progresívneho repera, podliehajúceho prirodzenému autorskému vývoju, ktorý autentický zachytáva jeho skúsenosti každodenného života. V dialke vidím svietiť sidlisko je len mierne oneskoreným, štylistickým presedlaním na aktuálnejší, menej opozeraný grime trend, (aspoň v našich zemepisných šírkach) nesprznený tínedžermi v predražených handrách.

Samey sa teda v novej skladbe ukazuje ako vcelku elegantná replika západných trendov, čo v kontexte s albumom Vlna nie je nič nové. Stále vie absorbovať potrebný sound a feeling a následne ich preniesť do slovenčiny (a po novom aj do slovenských reálií) bez výraznejšej fonetickej trápnosti (na rozdiel od Zaya). Následne do hry vkladá kúsok vlastného lyrický subjektu. Ten generuje jednoduché pseudoveristické obrazy, (bez negatívneho zafarbenia) triviálne metafory a ľahko konzumovateľnú, trendovú pochmúrnosť.


Zayo, Zayo, Zayo ide...



A k čomu sa dostaneme komparáciou Dalybovým, Zayových a Smayových skladieb? Oproti Sameyovmu dôstojnému plagiátorstvu a poctivo (takmer atraktívne ) konšturovaným pózam stoja Dalybove producentské skills, kombinované s na chvíľu zábavnou repovou negramotnosťou a Zayova (šialene) zlá, zarážajúco prvoplánová verbálna freakshow.

Tá plní úlohu desivého a zároveň nenahraditeľného, príznakového excesu. Podobne ako Samey, aj Zayo okato čerpá zo západných zdrojov, ktoré na rozdiel od kolegu ešte nestihol uploadovať. Aplikuje všetky zlozvyky mainstreamového trapu - od vyprázdnených textov až po nadužívaný autotune a doťahuje ich ad absurdum. Coolový replife sa v jeho podaní mení na úžasne absurdnú, hyperbolizovanú karikatúru znudeného zbohatlíckeho adolescenta. Jeho prejav a vystupovanie sa dá (nad)interpretovať ako nechcene ironická synekdocha svetonázoru výseku generácie Z (čo potvrdzuje aj úspech u danej skupiny poslucháčov).

Z kolízie troch, resp. dvoch daných smerov, ktorými sa vydáva pôvodne úzko prepojené trio môže vyplynúť jednoduchá otázka: ktorý z týchto, pomerne nelichotivo definovaných, tvorcovských prístupov je najdôležitejší a vytvára zaujímavé pnutie na slovenskej repovej scéne? Dovolím si tvrdiť že Zayov. Jeho tvorba je síce naivná, trápna, banálna, neznesiteľná, tupá, úbohá... ale zároveň je vo všetkých adjektívach autentická a zasadzuje ich do rámu jedinečnosti.

Zayova rečová vada, frázovanie, nemotorné narábanie so slovom a lacné pózy majú hodnotu špecifického autorského prístupu, vytvárajúceho dlhodobo pevný koncept. A nie je ľahké nájsť analógiu, alebo sériu analógií, medzi ktoré by daný prístup zapadol. Zayo je ukážkou možnej singularity. Kým Samey s časovým deficitom dobieha (aspoň formálne) dobý západný priemer, Zayo zaspáva v trape a vytvára... individuálny sound. A nech je akokoľvek zlý, je unikátny.



DEATH METAL

12. dubna 2017 v 21:30 | Michael Papcun

Tie filmy ma nebavia, hudba je od veci, stropy sa zvyšujú, okná vzďaľujú, do vane tečie len studená voda, Alica tu už takmer nebýva, taniere neumyté a nakopené na stole vedľa rozčítaných kníh, pri ktorých strácam dych. Neviem nájsť nakopnutie. Alebo aspoň kúsok energie. Hrabem sa vo virtuálnej zbierke starých albumov. Dátum vytvorenia súboru: 21.12.2011. Koniec týždňa vo veľkom dvojizbáku je bez teba neznesiteľný. Deň má 240 hodín, ktoré neviem poriadne využiť. Nekrofilný refrén tretieho ročného obdobia bodám do brucha chuťou lacnej, presladenej čokolády. A Spúšťam prehrávač.

Mesto zhora obaľuje tmavosivá olejomaľba. Prešiel som ho v sivom svetri a maskáčovej bunde, ktorú neustále interpretujem a reinterpretujem. Predvčerom bola nositeľom ironickej citácie obľúbenej knihy, včera vyjadrovala bojový, húževnatý postoj. Dnes je jej zeleno-hnedo-čierna štruktúra len symbolom apatie a mrzutosti, kulminujúcej medzi uniformne vysokými stenami stavieb spred 40-tich rokov. Vynosené fasády, obité kachličky, drahé mercedesy a priberajúca obloha vytvárajú dokonalú scénografiu pre rozlet nevľúdnosti, neschopnosti a nechute. Bežná pohostinnosť ulíc sa zmenila na neprestúpiteľnú apatiu. Ručia hlbokým, preťaženým tlakom podladenej gitary. Pomalá predohra sa mení na okamžitú rytmickú anestéziu.

Ty ležíš na posteli o 80 kilometrov ďalej, vo veľkej izbe s vybitými svetlami a ohromným bordelom na zemi. Medzi fialovými tapetami, ktoré sa už druhý rok chystáme strhnúť. Máš na sebe minimum oblečenia a ešte menej slov. Zdola sa ozýva stlemný hluk vedomostnej súťaže. Do čoho sa kamufluješ ty? Do verejnej odmlky na sociálnej sieti? Už týždeň sa o tebe snažím písať. Dofabulovať ti priliehavý príbeh, spraviť z teba súčasť deja ktorý sa nestal, ktorý je iba mojou vytúženou predstavou.

Robím z teba automatickú skladačku druhých ľudí, situácií a dejov. Roky na predmestí sa strihajú a následne zlievajú do plastelínovej emulzie, pohlcujúcej nesprávnych ľudí a nesprávne objekty. Výsledok: Nehrateľná, deformovaná tablatúra, pripomínajúca ambície nikdy nezaloženej death-metalovej skupiny. Štyri strany popísané návrhmi na jej názov, štvrť strany s náčrtom potenciálnej skladby. Neskorý október strávený v garáži. Zvuková skúška jedného človeka s počítačom generujúcim bicie nástroje. Šestnástinové noty, ťaživé podladenie, klišéovité postupy, priemerné zvládnutie nástroja, masívna rytmická anestézia.

Medzi myšlienkami na teba listujem knihami druhých, starších, lepších autorov. Každá strofa podnecuje závisť. Čítam nahlas ich vyjadrenia, stotožňujem sa s nimi a serie ma, ako lepšie sa vypísali z toho, z čoho sa snažím vypísať ja. Serie ma, že nemôžem mať teba, ani ich obsahy. Alebo aspoň formy. Alebo aspoň maličké gagy. Naozaj mrzutý moll. Do vypreparovaného obrysu tvojho tela sa snažím vložiť svoju myseľ. Vizualizácia tejto vety pripomína obal jedného death-metalového albumu, ktorý si práve púšťam. Krátka spomienka na pokus o fungovanie skupiny, ktorej členovia sa nikdy nezišli, ktorej potenciál sa nikdy neoveril, ktorá nikdy nič nezložila, ktorej sila vyprchala ešte pred pokusom o prvé demo.



Sedíš v zelenom suzuki svojich rodičov. Máš na sebe oblečené zelené pančuchy a čierne šaty. Čo je to za kostým? - to by si chcel vedieť! Rozvážnym tempom šoférky-začiatočníčky prechádzaš dokonalo prázdnou ulicou v dokonalej koncooktóbrovej hmle. Rádio v aute máš vypnuté. Krasopis pokosených trávnikov narúša opadané lístie. Piešťany sa menia na mesto duchov, vzduch sa zahusťuje, supermarkety sú zastúpené cintorínmi. V mojej predstave sa mestom tiahne dusivá basová linka. Vychádzaš z mesta okolo jazera. Po zužujúcej sa ceste smeruješ do lesa. Kamufluješ sa živou adaptáciou nášho obľúbeného animáku. Motor auta vydáva disonantný rachot v strednom tempe, pripomínajúci zaseknutý bicí automat. Mizneš na zužujúcej sa ceste, kde dávno končí nočné osvetlenie.


Dnešok je septicky vypitvaný, žijúci z dozvukov nespojených, separovaných hlukových liniek. Elektornické bicie zamrzli. Šestnástinové noty vypadávajú z rytmu a menia sa na celé. Ich prítomnosť sa odlaďuje. Odpojenie zosilňovača, koniec zvukovej skúšky, koniec hluku.

Metalová špajza

9. dubna 2017 v 19:07 | Michael Papcun |  blog

Včera večer sme sa s priateľkou dostali do veľmi intímnej fázy, v ktorej si zamilovaní ľudia ukazujú hudbu čo počúvali na základnej škole. Naozaj som nečakal, že z oprášenia albumov mojej mladej minulosti vyvrie oveľa viac roztúženého dojatia než hanby a smiechu. A preto sa o svoje dojmy rád podelím s Vami všetkými.


SWALLOWED - EPITAPH OF NAUSEATION demo (2008)


Kde bolo tam bolo, niekde v Helsinkách dvaja fínski chalankovia nahrali demo, ktoré nápadne pripomína rozprávky bratov Grimmovcov. Ich skladby fungujú ako jednoduché príbehy z institne temnej krajiny, kde v lesoch podladených gitár sídlia bizarné bytosti v lákavých chalúpkach. A my, poslucháči, sme Červené čiapočky, Jankovia a Marienky blúdiace hustým, starosvetským koloritom a odlamujúce sústa z chutnučkých (hlukových) stien.


POSSESSED - SEVEN CHURCHES (1985)


30-ročná konzerva nadčasových postojov základoškolského rebela. Priamočiary frontcover. Dokonalá typografia. Fundament death-metalového žánru. Učebnica praktických rád (nielen) pre tvrdého metláka. Zbierka kryptických "báchoriek" a neodolateľne autentický "brajgel" s punkovým feelingom. Hudba hutnejšia než zahryznutie sa do Snickersky. Aj po 5-tich rokoch od posledného počutia.



PATHOLOGIST - PUTREFACTIVE AND CADAVEROUS ODES ABOUT NECROTICISM (1992)



Druhá najväčšia legenda českého extrémneho metalu hneď po Masters Hammer. Masívny nátresk grindcorového soundu korunovaného Cyklovým toaletným vokálom je ako nález vyše 20 rokov zabudnutého džemu v najzapadnutejšom kúte špajze. Ale netreba ohŕňať nos a odvracať zrak. Dôsledné skúmanie jeho štruktúry môže byť zdrojom takého istého uspokojenia, ako nález tých správnych vintage handričiek po zľave v okrajovom second-hande.




Cukrárenské akordy

26. března 2017 v 17:35 | Michael Papcun |  blog
Dnes o albumoch, pri ktorých sa dobre sedí a nič sa nerieši...


THE BEACH BOYS - THE BEACH BOYS TODAY (1965)


Nikto nevytvoril bezproblémovejšie a trvácnejšie albumy, než Beach Boys. Párakordové rozkošne predvídateľné skladby, v ktorých pekní chlapci spoznávajú pekné dievčatá a riešia buď žiadne, alebo pekné problémy poháňané jednoduchými povievajúcimi gitarami a zľahka surfujúcimi vokálnymi harmóniami, ideálnymi do každej situácie sú víkendovým ideálom (hádam) každého človeka.



HYPOMANIE - CITY IN MONO (2011)


Pohodlne clivé odrazy dopsievania z holandského predmestia. Pri melancholických gitarovýh nárekoch a následných letargických úsmevoch mladého multiinštrumentalistu S. máme všetci sladkých, bezstarostne outsiderských 15 rokov, prežitých v útulnosti stredostavovskej radovej zástavby. Skvelé eskapické alter-ego, odhaľujúce citlivú romancu post-black metalovej scény.



MAMAS AND PAPAS - DELIVER (1967)



Nananana-lalalllala-tututudú, papapaná... o nič iné tu nejde. Čo viac si želať?



Príťažlivé sklamania

19. března 2017 v 16:23 | Michael Papcun |  blog


Hudobné albumy vedia byť ako stredoškolské lásky na prvý pohľad. Uhrančivý, neodolateľný výzor, najlepší možný námet na bdelé snenie. A pri prvej komunikácii sa všetko zvrhne... o takých albumoch bude dnešný blog.


SCORPIONS - LOVEDRIVE (1979)


Obal šiesteho albumu Scorpions patrí k najlepším prácam výtvarníka Storna Thorgersona, aj k najlepším frontcoverom 70-rokov všeobecne. Škoda, že sa pod ním neskrýva podobné prekvapenie, ako pod modrými šatami zobrazenej dámy.

Scorpions predstavujú 80-tkový heavy-metal/ hard rock v najobligátnejšej "hitparáda-friendly" podobe, akú si poslucháč dokáže predstaviť. Jednoduché žiletkové riffy si mastia brušká s macho-vokálmi a vykalkulovane sa striedajú so sentimentálnymi baladami. Čiastočnou záchranou sú brilantné inštrumentálne pasáže, koketujúce s atmosférou nočného mesta zo "šestákového" románu.

Namiesto žuvačkového zvratu dostávame kus tuhej heavy-metalovej klasiky. Prsia sú tu veľké, pevné a pružné, modelované podľa mainstreamových kritérií krásy. Fňuq.



LA FEMME - MYSTERE (2016)


Francúzski indie-psychedelic-vintage fetišisti zvolili po ornamentálnom artworku Elza Durta z debutového albumu Psycho Tropical Berlin čistejší vizuál so snovo-magrittovskou aurou.

Viac než hodinová stopáž albumu však prináša sklamanie. Materiál je ochudobnený o miestami sviežu, miestami mystickú a miestami čisto euforickú odviazanosť prvého albumu.

Mystere znie ako mix nedotiahnutých skíc a nápadov, ktoré ostali po debutovom albume -splnenom sne každého indie-hudobného fanúšika. Skupina dokáže priebežne produkovať relatívne silnú atmosféru, ktorú však nepodporuje nosná konštrukcia nákazlivých motívov.

Ostal aspoň krásny obal, v ktorého farbách sa dá potápať s podobnou vášňoe, ako v bazénoch Davida Hockneyho.



SHEER TERROR - STANDING UP FOR FALLING DOWN (2014)


Davea Decata môžete poznať z reklamnej kampane americkej streetwearovej značky Carhartt, z obalov albumov rockových skupín, alebo ako ilustrátora zo stránok už neexistujúceho časopisu RUGGED.

Vo svojich prácach vyzdvihuje atmosféru zapadnutých robotníckych štvrtí a zatuchnutých barov s "baudelairovským" feelingom. Jedna z jeho najviac znepokojivých prác sa objavila ako frontcover albumu veteránov americkej hardcorovej scény - Sheer Terror.

Decatova práca prejavuje veľký fabulačný potenciál.
Neurčitá, znepokojivá atmosféra vytvorená otvoreným rámovaním výjavu, výberom a kompozíciou zobrazených objektov a neurotickou farebnosťou vyvoláva v divákovi akútnu porebu dotvárať načrtnutý príbeh.

Ale Sheer Terror svojou hudbou prezentujú absolútne obyčajnú, tendenčne nasratú hardcorovú vlnu, ktorá nevybíja zuby, ani neprináša zaujímavé koncepty či príbehy. Len šteká, zazerá, dvíha prostredníky a demonštratívne praská kĺbmi.





Kam dál