Říjen 2013

Sestra je na duchovnej obnove A zo mňa sa naďalej klohní čosi ...

28. října 2013 v 15:48 | ja |  blog

Sobota. Párny dátum. Nahryznutý časový údaj. MIDI LIDI.

V podstate od polky augusta sa teším na dnešný večer, kedy sa nachvíľu spokojne rozplyniem v zábavnom elektropopovom sedatíve, s rukami pri tele dám voľný priebeh možnému nadbytku ženských hormónov a...nič viac. Budem vedieť o čom písať a možno to aj bude stáť za to.

Bežný predkoncertný spôsob cedenia štiav z gulivera. Sobota. Párny dátum. Nahryznutý časový údaj. MIDI LIDI. V podstate od polky augusta sa teším na dnešný večer, kedy sa nachvíľu spokojne rozplyniem v zábavnom elektropopovom sedatíve, s rukami pri tele dám voľný priebeh možnému nadbytku ženských hormónov a...nič viac. Budem vedieť o čom písať a možno to aj bude stáť za to.

A teším sa na to, ako kamarátke s dávkou zvrátenej rozkoše z vlastného primitivizmu opíšem obrí ľudský exkrement, ktorý sa dnes stal bodkou za jednou z mojich melanchóliu nasiaknutých jesenných prechádzok . Napriek všetkému vo mne naďalej prežíva kúsok trierovského Idiota.

Dôležitým elementom pri každej mojej aktivite je dotieravá prítomnosť spolužiaka. Je chyba pripustiť i niektorých ľudí k telu, bohužiaľ zistenia majú oneskorené impulzy. Osoba s absenciou akejkoľvek sebareflexie, vonkajší parazit, slepá kopírka, zakrnelý Henry Chinaski. Kokot penetrujúci hlboko do vašich nervov. Neznesiteľná prítomnosť cudzieho bytia-nebytia a tak ďalej. Jeho Škoda že si pomýlil podobnosť s opakovacím znamienkom a moja Smola že to musím znášať. Koniec koncov - chyba je v mojej doterajšej neschopnosti byť k nemu úprimný a poslať ho do prdele. Lezie mi na nervy a zároveň mi ho dokáže prísť ľúto. Spoliehanie sa na výpovednú hodnotu trápneho ticha je znova moje naivné "dúfam".

Na terase sa zatiaľ trúsime štyria a číslo sa postupne zvyšuje. Väčšinou na živo po prvý krát videné tváre, z jednou sa poznáme z nepriamych zrážok v kanalizácii mysle. Prvý krát naživo a začína sa črtať drobnokresba. Trochu ako deformované deja vu a trochu ako vopred rozčítaná kniha. Známe pozadie, známa zápletka prvý krát s ilustráciou. Spoznávame sa viac, než len elipsou. Násobenie spoločných čŕt. Veľa vecí naberá komplexnejšie odtiene. Niektoré priamo konkrétne farby. Ja som to čakal. Tak trochu.

Kamarátka prišla aj s matkou. Možno je to nejaký nový druh postmoderného zbližovacieho rituálu, ale zdá sa mi to komické. Z jej matky tváriacej sa desne "free and independent" razí komické pózovanie. Možno ideologický incest. Nebude s ňou do reči. Večer naberá nečakaný a prekvapujúci spád v zaujímavej spoločnosti. Termín piešťanská bohéma znie strašne pozérsky- Vsuvka. Primárny cieľ - koncert sa tak trochu zatlačil na vedľajšiu cestu, predkapela si od nás vyslúžila kus ignorancie a ideme skúsiť už rozohratých MIDI LIDI. Moje schopnosti rozoznať skupinu podľa zvuku na koncerte dostávajú na frak. Neviem to.

Buď sme došli práve v tej zlej chvíli, alebo to dodrbali kvôli nám. Skupine odišiel počítač a skúšala sa z toho vylízať v štýle juke-boxu na úrovni. Na jednej strane som už sklamaný, na druhej so záujmom čakám, ako dôvtipne sa z toho vysekajú. Jediný kus dôvtipu som nakoniec našiel v spevákovej podarenej narážke "Konec srandy v hotelu Ozon" a ostatok išiel k osemdsiatkovému dnu. Jediným šťastím tria na pódiu bola oddanosť publika. Je pekné sledovať, ako všetci tí poväčšinou "strašne kúľ" ľudia spokojne hopsajú do pokusou o záchranu pomocou trápnych odrhovačiek a nevadí im to. Kapela pôsobí smiešne a publikum je ako partička povrchných ovečiek . Odchádzame. Sedíme vonku a s nechcenosťou tria narábame v štýle Rubikovej kocky. S tou som sám taktiež nikdy sám nejako veľmi nepohol. Môj splužiak mi užb dlhú dobu pripadá ako moja stigma - nekrvácajúca, len hnijúca. Koniec koncov, dezinfekčné prostriedky nikdy nevoňali ani nevyzerali dôstojne a od toho sa odvíja aj jeho odchod.

Pravdupovediac, čakal som text nasýtený osobnými dojmami, postrehmi a prifarbenými dekadentnými historkami, ktoré by sa nsamé od seba zgrupovali počas reflektovania okolitého diania , akúsi miernu myšlienkovú prietrž retrospektívnych obrazov posilnených vizuálnou pódiovou šou (tá jediná sa dala označiť za stále podarenú), text s charakterom jarného počasia no...ono o ten koncert nakoniec ani nešlo. Z večera kedy som čakal len ľahkú jednodúškovosť sa stal oveľa komplexnejší zážitok - namiesto spoločenskej tlačenice súkromný pretlak na "ja rozprávanie" o dosť zložitejší, naživo neporovnateľne záživnejší.

Niekedy okolo polnoci sme skončili v meste pri jazierkach, obklopení zahmlenou tmou a kde-tu nočnou lampou zvýrazneným tichom ako z Hopperovho obrazu. Zima a cigaretový dym vytvárajú rozklepanú "noir" atmosféru, v ktorej postupne štucháme do seba a našich vnútorných mršín.

„Tu sa človek nemá ani kde nažrať. Preto je dobré spáchať samovraždu.“

25. října 2013 v 21:33 | ja

Celú izbu, plnohodnotne od rohu po roh, štyri krát, ožaruje hypnotické svetlo obrazovky, ktoré prebralo post večernej hlavy domácnosti. Tichý diktátor s rádioaktívnym pohľadom prelezeným všade, cez objekty až po ľudí, narážajúci do stien, tie ho odrážajú späť do miestnosti, ktorú hrubo ovládol. Vytvára pár šikmých tieňovz deformovanej roviny štyroch osôb ladených na rôznych vlnách, v kŕčoch sa krútiacich priamkach.

V obrazovke prebieha krikľavá exhibícia zašlých farieb, predierajúcich sa silou mocou späť do sveta, hľadajúc svoje dávno pochované výslnie. Pálčivé ozveny prvoplánových sladkostí v jednakom rytme zabudnutia. Farebné kontrasty spájajú do jedného vtieravého celku kadernícke bizarnosti a jednaká ohavnosť explicitne prezentovanej módy. Nič negraduje, pohyb sa akoby zakázal, všetko len monotónne narastá, až vypĺňa všetok možný priestor, ktorý nie a nie prasknúť. Len sa dávi a submisívne trhá svoje útroby.

Najmenšia z čiastočne zhypnotizovaných osôb (osoba číslo jedna - osoba prvá) omieľa azda do nekonečna s minimálnymi prestávkovými intervalmi jedno slovo. Meno mačky, priveľmi osobné a pramálo pochopiteľné na to, aby sa tu dalo poriadiť.

Stály sled opakujúceho sa slova bez zmeny, bez konca, so zabudnutím začiatku. Slovná duna v púšti mysle osvietenej konzervujúcou jednomyšlienkovosťou.

Najsugestívnejší obraz mysle prvej osoby:

Vnútornosti mačky s vygravírovanou vzorkou bezcitných pneumatík, rozfláknuté v rozmedzí od dvoch do štyroch metrov. Priamo pred domom samozrejme.
  • Zbytočne brutalistický samovýplach.
Vlastne je dobre, až na mačku, ktorá sa ale objaví. Určite ako celok a určite nezanikne spolu so slovami. Skrátka nemôže. Len slová zmiznú s jej objavením a stane sa z nej ďalší všedný objekt v scenérii miestnosti. Prebehne medzi nohami a skončí na kope s ostatkom, naprataná do úzkej diery medzi úsmevom a rutinou. Zmizne. Čiže zapadne.
Je to absurdné...
Neustále vysielaný jemný impulz jedného slova naráža do kolísavých nervov štvrtej osoby ako príbojová vlna. Dostatočný tlak na vychýlenie sa zo stavu spokojnosti. Prívetivé stavy spravidla nie sú dlhotrvajúce.

Verbálny náraz zanechá mŕtvu časť už úplne absurdného cyklu jedného slova, po početnej strate nepokračuje. Zahlušenie bez deformačných účinkov. Len najplynulejší kauzálny sled.

Štvrtá osoba mechanicky berie televízny ovládač a namieri ho hlavňou presne do stredu hlavy domácnosti. Streľba - kadencia kanálov prekračuje hranicu duševného zdravia. Prst v tranze sa zodpovedne stará o prísun epileptickej koláže, kde na nič nie ej čas a nič nemá pevné miesto.

Ani jedna časť si nestihne nájsť svoj priestor, strieda ju ďalšia, ďalšia a ďalšia, ani o sebe nestíhajú vedieť. Obraz z donútenia zbrojí sám proti sebe, šmirgľuje ignorantský povrch ustálených obrázkov na stene, ich reakcia je možno povýšenecká: Nič sa nedeje.

V úkryte ostal obraz piatej osoby, osudom tenko naviazanej na štvrtú osobu. Dajaký abstraktný umelec. Asi už zomrel. Nabetón zomrel. Tvrdí sa to už len z toho dôvodu, že je to jediný stav, svedčiaci osobe, ako (bol) on. Dáva mu punc tragickosti, ten zasa dáva jeho prácam punc hodnotnosti.

Štvrtá osoba pritom kypí. Nadúva sa v neflexibilnej schránke. Rada pláva, všetky plavecké techniky ovláda výborne, akurát vo vlastných tekutinách mu to nejde. Má ich až po krk, nie že sa jej z nich uniknúť nedarí, ona to nemôže. Sedí a hľadí, v zápätí sa prevracia naruby. Naraz má sám seba viac pred sebou, než v sebe. Kľakne si do seba a prvá osoba ho popritom s dobrou vôľou zbiera. Ide si po zmetáčik. Chcela ho poslať do neba, no pomýlila si ho s košom. Nedorozumenie.
Je to čudné...
Televízne decimovanie sa ustáli a pokračuje. Vydáva podprahové špirály fungujúce na spôsob priestorového travičstva ľubozvučnými tónmi. Tretia osoba sa povaľuje na gauči telom, duchom je odcestovaná. Jej duch zablúdil niekde pod nohami kačíc, ktoré daná osoba chová v inej časti domu, neďaleko, hentam za dverami. Ducha, signifikantného hektickosťou a stálou podráždenosťou, má už ušliapaného, zvíjajúceho sa medzi ich čaptavými nohami kačiek, roznoseného po špinavom dne prepravky.

Cíti sa byť tamojším duchovným vodcom. Bezduchý je pokojný a vrúcny, bezduchosť preňho predstavuje formu vyslobodenia. Jednosmerne hľadí, neprežúva, nepohne končatinou, nežmurkne, nepotrebuje byť celistvo pokope.
Je to vlastne príjemné...
Druhá osoba sedí najpokrútenejšie zo všetkých štyroch. Pripomína nepodarený kubistický úlet ledabolo pohodený vo vlastnom víre mizérie. Zo dve kvapky kreativity navyše, pretrela by ju rúžovou farbou a postavila si na nej blahobyt. Sadila si kvety do kvetináčov pri oknách, prerástli v džungľu a ona sa stratila v tieňoch jej nekonečných záhybov.

Najsugestívnejší obraz mysle druhej osoby:

Na jeho odhalenie je táto myseľ priveľmi uzlovitá.
  • Prepáčte.
S grimasou sa cez tieto šikmé cestičky približuje k veľkej drevenej polici, odkiaľ na ňu meravo hľadia staré antikvariátne oči Krstného otca Maria Puzza.

Krstný tatko druhej osoby zomrel pred dvoma rokmi, v žiadnej knihe sa neobjavil, ani veľké kožené kreslo nemal, s mandarínkou v ústach ju nikdy nenaháňal. Bol to príjemný nenáročný chlap.

Vyberie z políc všetok obsah, doslova ladne pitve kus nábytku bez toho, aby v ňom drancovala zdanlivo neexistujúci prah bolesti.

Na záver ostane len hutný drevený rám, kde boli ešte nedávno osadené police uisťujúce svoj obsah. Druhá osoba si líha do pozostalého torza ako do rakvy. V takomto osudovom priestore druhej osobe nevadí ani to, že sa nemá ako pretočiť. Teraz už ticho - ide ďalší program.

Zajtra odznova...
Je to bežné.

JHCHJKL?!!!

25. října 2013 v 20:53 | ja |  blog

ak to nekontrolujem ja
tak potom už nikto
a poviete si
je to idiotský text od idiota
určený len ďalším idiotom

Začalo to hľadaním správneho hluku. Stáli sme pri koľajniciach a sledovali nehybnosť priestoru, ktorá svoju letargiu celkom umne ponúkala ako sedatívum a postupne nám dochádzalo, že smer sme si zamenili s chybou. Ďalšou chybou v programe bežného dňa a jeden z nás to chcel napraviť. Prítomný čas sme začali nahlodávať zaprášenými spomienkami z čias, z ktorých si pamätám hádam len krátke záblesky vypínajúcej sa obrazovky. Dubové hlášky jednoplošnej animácie boli vždy atraktívnejšie, než mäsití spolužiaci. To isté aj teraz. Tie postavičky sú zbavené všetkých fyziologických prešľapov. Nesmrdia. Môj spolusediaci áno. A aj tak je to len moja chyba, pretože mu neviem jasne povedať, aby s tým niečo urobil. "Dávam mu to najavo...rôznymi spôsobmi." Myslím si, že argumentujem. Okolo jazyku sa mi obvíja vtieravosť (pravdivosť?) retrospektívneho veršu.

V tých dobách sme si predsa nič nepozabúdali, hovorím si, tak prečo do nich štucháme tak dlhými konármi. Hluk vlaku zráža prípadné zakončenie tohto odstavca. Siluety s rozmazanou osobitosťou sa schovávajú v na seba poprilepovaných bezpečne vysvietených kahancoch. Blížia sa dušičky.

Keď si nie je čo spievať, rozprávame sa. Nie je to jav spojený so zlou náladou, ako by sa mohlo pri danej formulácii zdať, ide skôr o prirodzený rozbeh, prijateľnú kulisu pre pohodlné usádzanie sa v ďalšom bode nášho večera na cudzí účet. Skoro som zabudol predstaviť môjho spoločníka. Celkom nepochopiteľná symbióza. Naše názory aj záujmy sa vždy rozchádzajú a skáčeme si do vlasov s najvyššou radosťou a práve tento spontánny sklon k jasnej kolízii robí naše stretnutia tak žiadanými. Navzájom pohŕdame tým druhým.

Čo sa mojich spoločníkov týka. Nanajvýš sme boli traja - v časoch najväčšej prosperity a deficitu rozumu. Vzrast na kvartet vždy niekoho zákonite vykopol a neprepustil späť. Prízemný inštinkt. Terajšia maximálna únosnosť príjemne brzdí na čísle dva. Nikdy si nebudem môcť povedať "Bolo nás päť".

Vravím sebe aj jemu, že človek má naozaj šťastie, keď na škole narazí na niečo iné, než bandu kreténov. Ja to šťastie ešte nepoznám, takže sa mi utápa v idealisticky sa ťahajúcom, trošku túžobnom, sopli.

Večer je oveľa prijateľnejší než ráno. Pod jeho vplyvom prichádzajú nápady a myseľ, v mojom prípade skôr tematicky promiskuitný medveď na kolieskových korčuliach, je plná náhodných zácchytných bodov. Zatiaľ čo ráno dokážem donekonečna nehybne sedieť a nechať zo seba nezáživnosťou prostredia hneď a bez mihnutia oka vykradnúť prvé zárodky "niečoho", večer sa doslova bijem o slová ktoré znejú dobre. Trochu ma pri tom vždy mixuje a spoznávam sa so všetkými nerovnosťami podlahy, na ktorých tak trochu zasväcujem stôl do tajomstiev tanca. Ak sa niečo horšie stane, napríklad duša kamarátovho pohára sa vsiakne do odmeranosti jeho košele, mám sa na čo vyhovoriť. Ale to si už ani náhodou nebudem myslieť, že niečo "argumentujem".

Utešujeme sa s nezdravými kalóriami a naše hlavy sú s našim najradostnejším povolením masírované nejakou elektronickou hudbou. Asi to budú nemeckí Krafkwerk. Skĺbiť kravinu bez nápadu s tak dobrým pocitom z posluchu dokážu iba oni. "Podľa mňa je elektronická hudba zneužitá. Všetky tie tanečné splašky sú mimo jej jediného talentu - talentu vytvárať atmosféru." Vravím mu a on sa usmieva ako zlomená žalúzia. Týpka pri pípe následne nazval Gargamelom a ja sa výborne zabával na tom, koľkú neznášanlivosť zo svojej strany mu je schopný venovať tak zábavnou formou, akou intertextualita so Šmolkami jednoznačne je. Praktickou cestou sa vysmievame Wittgensteinovi. Žvásty o nič nerobení sú len výhovorkou pre našu dezorientáciu v hemžiacom sa chaose.

Sedíme tu, smejeme sa a užívame si absenciu pointy či vyvrcholenia, úmrtie zápletky datované na dnešný večer. Za posledný týždeň ich bolo aj tak až-až. Našli sme správny hluk. Odpočívaj v pokoji kauzalita.