„Tu sa človek nemá ani kde nažrať. Preto je dobré spáchať samovraždu.“

25. října 2013 v 21:33 | ja

Celú izbu, plnohodnotne od rohu po roh, štyri krát, ožaruje hypnotické svetlo obrazovky, ktoré prebralo post večernej hlavy domácnosti. Tichý diktátor s rádioaktívnym pohľadom prelezeným všade, cez objekty až po ľudí, narážajúci do stien, tie ho odrážajú späť do miestnosti, ktorú hrubo ovládol. Vytvára pár šikmých tieňovz deformovanej roviny štyroch osôb ladených na rôznych vlnách, v kŕčoch sa krútiacich priamkach.

V obrazovke prebieha krikľavá exhibícia zašlých farieb, predierajúcich sa silou mocou späť do sveta, hľadajúc svoje dávno pochované výslnie. Pálčivé ozveny prvoplánových sladkostí v jednakom rytme zabudnutia. Farebné kontrasty spájajú do jedného vtieravého celku kadernícke bizarnosti a jednaká ohavnosť explicitne prezentovanej módy. Nič negraduje, pohyb sa akoby zakázal, všetko len monotónne narastá, až vypĺňa všetok možný priestor, ktorý nie a nie prasknúť. Len sa dávi a submisívne trhá svoje útroby.

Najmenšia z čiastočne zhypnotizovaných osôb (osoba číslo jedna - osoba prvá) omieľa azda do nekonečna s minimálnymi prestávkovými intervalmi jedno slovo. Meno mačky, priveľmi osobné a pramálo pochopiteľné na to, aby sa tu dalo poriadiť.

Stály sled opakujúceho sa slova bez zmeny, bez konca, so zabudnutím začiatku. Slovná duna v púšti mysle osvietenej konzervujúcou jednomyšlienkovosťou.

Najsugestívnejší obraz mysle prvej osoby:

Vnútornosti mačky s vygravírovanou vzorkou bezcitných pneumatík, rozfláknuté v rozmedzí od dvoch do štyroch metrov. Priamo pred domom samozrejme.
  • Zbytočne brutalistický samovýplach.
Vlastne je dobre, až na mačku, ktorá sa ale objaví. Určite ako celok a určite nezanikne spolu so slovami. Skrátka nemôže. Len slová zmiznú s jej objavením a stane sa z nej ďalší všedný objekt v scenérii miestnosti. Prebehne medzi nohami a skončí na kope s ostatkom, naprataná do úzkej diery medzi úsmevom a rutinou. Zmizne. Čiže zapadne.
Je to absurdné...
Neustále vysielaný jemný impulz jedného slova naráža do kolísavých nervov štvrtej osoby ako príbojová vlna. Dostatočný tlak na vychýlenie sa zo stavu spokojnosti. Prívetivé stavy spravidla nie sú dlhotrvajúce.

Verbálny náraz zanechá mŕtvu časť už úplne absurdného cyklu jedného slova, po početnej strate nepokračuje. Zahlušenie bez deformačných účinkov. Len najplynulejší kauzálny sled.

Štvrtá osoba mechanicky berie televízny ovládač a namieri ho hlavňou presne do stredu hlavy domácnosti. Streľba - kadencia kanálov prekračuje hranicu duševného zdravia. Prst v tranze sa zodpovedne stará o prísun epileptickej koláže, kde na nič nie ej čas a nič nemá pevné miesto.

Ani jedna časť si nestihne nájsť svoj priestor, strieda ju ďalšia, ďalšia a ďalšia, ani o sebe nestíhajú vedieť. Obraz z donútenia zbrojí sám proti sebe, šmirgľuje ignorantský povrch ustálených obrázkov na stene, ich reakcia je možno povýšenecká: Nič sa nedeje.

V úkryte ostal obraz piatej osoby, osudom tenko naviazanej na štvrtú osobu. Dajaký abstraktný umelec. Asi už zomrel. Nabetón zomrel. Tvrdí sa to už len z toho dôvodu, že je to jediný stav, svedčiaci osobe, ako (bol) on. Dáva mu punc tragickosti, ten zasa dáva jeho prácam punc hodnotnosti.

Štvrtá osoba pritom kypí. Nadúva sa v neflexibilnej schránke. Rada pláva, všetky plavecké techniky ovláda výborne, akurát vo vlastných tekutinách mu to nejde. Má ich až po krk, nie že sa jej z nich uniknúť nedarí, ona to nemôže. Sedí a hľadí, v zápätí sa prevracia naruby. Naraz má sám seba viac pred sebou, než v sebe. Kľakne si do seba a prvá osoba ho popritom s dobrou vôľou zbiera. Ide si po zmetáčik. Chcela ho poslať do neba, no pomýlila si ho s košom. Nedorozumenie.
Je to čudné...
Televízne decimovanie sa ustáli a pokračuje. Vydáva podprahové špirály fungujúce na spôsob priestorového travičstva ľubozvučnými tónmi. Tretia osoba sa povaľuje na gauči telom, duchom je odcestovaná. Jej duch zablúdil niekde pod nohami kačíc, ktoré daná osoba chová v inej časti domu, neďaleko, hentam za dverami. Ducha, signifikantného hektickosťou a stálou podráždenosťou, má už ušliapaného, zvíjajúceho sa medzi ich čaptavými nohami kačiek, roznoseného po špinavom dne prepravky.

Cíti sa byť tamojším duchovným vodcom. Bezduchý je pokojný a vrúcny, bezduchosť preňho predstavuje formu vyslobodenia. Jednosmerne hľadí, neprežúva, nepohne končatinou, nežmurkne, nepotrebuje byť celistvo pokope.
Je to vlastne príjemné...
Druhá osoba sedí najpokrútenejšie zo všetkých štyroch. Pripomína nepodarený kubistický úlet ledabolo pohodený vo vlastnom víre mizérie. Zo dve kvapky kreativity navyše, pretrela by ju rúžovou farbou a postavila si na nej blahobyt. Sadila si kvety do kvetináčov pri oknách, prerástli v džungľu a ona sa stratila v tieňoch jej nekonečných záhybov.

Najsugestívnejší obraz mysle druhej osoby:

Na jeho odhalenie je táto myseľ priveľmi uzlovitá.
  • Prepáčte.
S grimasou sa cez tieto šikmé cestičky približuje k veľkej drevenej polici, odkiaľ na ňu meravo hľadia staré antikvariátne oči Krstného otca Maria Puzza.

Krstný tatko druhej osoby zomrel pred dvoma rokmi, v žiadnej knihe sa neobjavil, ani veľké kožené kreslo nemal, s mandarínkou v ústach ju nikdy nenaháňal. Bol to príjemný nenáročný chlap.

Vyberie z políc všetok obsah, doslova ladne pitve kus nábytku bez toho, aby v ňom drancovala zdanlivo neexistujúci prah bolesti.

Na záver ostane len hutný drevený rám, kde boli ešte nedávno osadené police uisťujúce svoj obsah. Druhá osoba si líha do pozostalého torza ako do rakvy. V takomto osudovom priestore druhej osobe nevadí ani to, že sa nemá ako pretočiť. Teraz už ticho - ide ďalší program.

Zajtra odznova...
Je to bežné.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama