Prosinec 2013

Čo nepridusia ani hrubé animáky?

21. prosince 2013 v 10:20 | ja |  blog

Myslel som, že to bude divný pocit, vysloviť "teraz" pre priečny rez medzi nami po čase dlhého rozkladania sa v napätí na tej štartovnej rovinke. Nie je to vyslovene divné, dokonca ani smutné tým známym spôsobom. Prezentuje sa to úplne bez čohokoľvek.
Pripadá mi to asi tak, akoby som niekde v sebe odrovnal neodolateľného Kennyho, ktorého kapuca dokonca korešpondovala s jej do šálu obalenou tvárou, práve kvôli jeho neodolateľnosti, oddaľovanú nemožnosťou ju opäť získať.
Akoby Cartman zabil svojho vnútorného Kennyho. Jeho prvého. Akurát tu nedýchame dvojrozmernou ľahkosťou jasných farieb územčistých fráz a absurdne bezstarostných návratov do pozícií, kde láska bola hodnotou a nie len opiátom, nedochádzal jej (z nej) dych. L bola úžasná, ale šťastne s ňou bolo len krátko. Asi počas štyroch a pol epizódy z celej 13-dielnej série.



„Une étrange désir (adventure) de moi“

15. prosince 2013 v 20:20 | ja |  blog

Ja neviem. Dni sa zastavili a dráždi ma fakt, že sa nedokážem baviť a pri pomyslení na spoločenskú akciu sa mi robí akosi nevoľno. Dráždi ma dostatok voľného času, ktorý nedokážem využiť, množstvo hudby a filmy ktoré akoby stratikli kus svojho čara a sú len takými obligátnymi sústami v prázdno prepchatej hlave tohto každodenne mdlého chalana.


Pred dvoma dňami ma rozhodil sen, kde som zastrelil nejakú babu na sídlisku a vôbec nevedel, čo robiť s jej telom. Možno by sa to dalo brať ako podvedomý pokus organizmu o náhradu za absenciu schopnosti rozptílenia. Príliš drastické a našťastie aj príliš fiktívne. Tá dievčina vyzerala vskutku veľmi štýlovo - parádny čierny kabát, krásne dlhé vlasy, oči a ústa krajšie než Anna Karina, k tomu všetkému bola prehrávaná v monochromatickej podobe. Ja som ju tam odpravil nejakým malým revolverom. Zvalila sa na zem a drep za ňu urobili výčitky svedomia a nerozhodnosť pýtajúc sa, že čo teraz? V zápätí bdelosť uprostred noci, bdelosť, ktorú by bolo treba hneď skvapalniť a umožniť jej difúziu do poobedného organizmu, miešaná so zvláštnymi pocitmi odpravenia ideálu a radosťou, že to nebolo naozaj.


Čudná zmes s nečakane chytľavou pachuťou, za hlavou dokrkvané krátke prózy F. Kafku a nemožnosť navrátenia sa do toho obrazu monochromatického sídliska, v skutočnosti naozaj ležiaceho ani nie kilometer od domu, so zjavom tej dievčiny ku ktorej som sa zachoval tak nezmyselne zbrklo a z nej enšla ani krv. Bolo to strašné a zároveň príťažlivé tou nedotiahnutosťou a nenavrátiteľnosťou. Strašne by som chcel vedieť, ako by to skončilo, vrátiť sa do tej sekvencie a ochrániť sa od zdravého kvitovania bariéry medzi fikciou a skutočnosťou, opätovne sa uvidieť.

Malá a nenaplnená historka uskutočnená len v undergrounde vlastnej mysle, vtedy zrealizovaná až priveľmi vecne a jasne na to, aby bolo možné s do nej vrátiť a plnohodnotne (respektíve: aspoň pohodlne) v nej pokračovať. Chcem to znova a som opäť odkázaný len na náhodnú roztopašnosť vlastného podvedomia. So statickými stavmi snov sú niekedy rovnaké túžobné nezrovnalosti, ako s neustále pretekajúcim prúdom vianovsky bledej a brčkavej reality.


Zrazenina

12. prosince 2013 v 13:00 | ja |  blog

Je December. Novembrové dni v sumarizácii chutili ako esencia fastfoodu na prvom poschodí Auparku, kde sedávajú zamilované páriky v unifikovanom plaste so syntetickou romantikou za 4,20 €.Malé papierové balíky v sáčku toho natrúsia viac než oni, všetci dokopy. Mdlý priemer, moje neuróny sa chovajú odbobne. Aj domyslieť si klišé z dobre známych gýčových ilustrácií je nemožné, nad hlavami im namiesto srdiečok svieti po celej šírke ponuka jedál nad pokladňou. Bežné poobedné vypredanie (sa). A Bukowski za rohom zasa točí stále o tom istom a ja sa od neho zasa raz nemôžem odtrhnúť.

Nechcem písať dlhé a konkrétne výklady, kde som bol a čo som robil, pretože z týchto vecí aj tak po chvíli ostávajú len šťavy a zmesi, ktoré blednú buď rýchlo alebo pomaly, alebo nadobudnú chameleónske vlastnosti a neustále sa transformujú do nových podôb (to ak človek zakopne do svojej čarovnej lampy) a niekedy dokonca ani nevzniknú.

Stále mám na mysli diela Luciena Freuda a bohatú sériu malých-veľkých koncov od Sonji Gangl, tak bohatú, až sa človeku končiť nechce. Zmrazenie posledného záberu, zmenšiť, zakonzervovať a večne trvajúceTHE END, plátno nezhasne a domýšľaný ostatok nič neštuchá medzi rebrá. Dieťa z Persony už ani malíčkom nepohne, Norman Bates cez kľúčovú dierku už ani nežmurkne, pohľad archetypálnej femme fatale z Alphaville nekončí a problémy s Harrym sú už definitívne za nami. Žiadne chameleóny. Nesmierna radosť. Toto ú tie veci, ktoré ma zakaždým tešia a napĺňajú.

V poslednej dobe si pripadám (niekedy až nezmyselne) dosť melancholický. Niekto by povedal: "To je počasím." Podľa mňa to je blbosť a výhovorka. Terajšie počasie nič nerobí, terajšie počasie je totižto zhovievavé, neprovokuje ma v rozpoložení žiadnou rozjarenosťou. Keď sa to tak vezme je to príjemné. Zimná melanchólie sú niečo iné než letná a nič nie je horké, keď vás zaručene dokážu potešiť stĺpčeky sci-fi brakov z 50-tych a 60-tych rokov. Posledné dni sú Dňami, kedy zem ostala stáť.

(Teletext pateticky vraví, že váš život sa hneď zmení, ak zavoláte Lívii. Alebo Tamare. Dve veľké, kockaté a vcelku jednoduché sústavy čísel v neblednúcich neónových farbách...)