Únor 2014

Jarní úklid

28. února 2014 v 23:21 | ja |  blog

S oneskorením, presne tak, ako to máme v pevne pohodlnom zvyku, som si nedávno upratal skrine a okrem miriád prkotín a kostlivcov mi odtiaľ vypadol aj môj rebríček toho najlepšieho filmového za rok 2013. Zoradenie nehrá roľu (maximálne podvedomú) a zahŕňa aj filmy s oficiálnym uvádzaným rokom vydania 2012, ktoré sa však do distribúcie u nás dostali až v roku minulom.

SPRING BREAKERS
(Harmony Korine)

V prvom rade azda najväšie prekvapenie roka. Korine nešetrí súčasnú pop-kultúru. Je nesmierne opojné sledovať, ako sa súčasné "teen" hviezdy pomaly utápajú v hypnotickej noci neónovej melanchólie. A čo je dôležité, ide o jeho prvý celovečerný film, kde narácia nepotrebuje súrnu resuscitáciu.

ŽIVOT ADÉLE
Modrá je dobrá, nezhusťuje sa nadbytočným "queer" lookom a nerobí si nároky na žiadnu melodramaticky patetickú metalízu.

HON
(Thomas Vinterberg)

Psychlogicky zničujúci, čiže klasický Vinterberg v príjemne decentnej, tlmenej forme.

MOJ PES KILLER
(Mira Fornay)
Veľké prekvapenie zo slovensko-českých luhov a hájov.


KLIP
(Maja Milos)
Priame, súrové, autentické. Clark a Korine po srbsky.

BERBERIAN SOUND STUDIO
Štavnato invenčná exhumácia radície a odkazu talianskeho gialla, miešajúca dávku valivej, atraktívnej nostalgie s nápaditou aktuálnosťou - film funguje na príncípe lišajníku - prvá zložka akoby dodávala anorganické látky, a druhá fotosyntetizuje.

LORE
stokrát prevarená téma holokaustu a Druhej svetovej vojny prezretá neotrelou optikou.

JE TO IBA VIETOR
"Je to iba Fliegauf."
-Martin Šenkypl

POLE V ANGLICKU

Absurdne OSVIEŽUJÚCI trip.

DJANGO
(Quentin Tarantino)
Najtypickejší možný Tarantino so stovjou čiernych rakiev na záver.












II.

25. února 2014 v 17:39 | ja |  blog
miniatúra
s pár chybami
(organika)
v mediálnom
guláši




Dobré, zlé a nerozčleniteľné

23. února 2014 v 16:16 | ja |  blog

(ideologicky najpodvratnejší text uverejnený na tomto blogu)

Nedávno som čítal jeden skvelý krátky popis k špagetovému opusu Dobrý, zlý a škaredý, okiaľ ma jedna konkrétna pasáž (nižšie citovaná) priviedla k zamysleniu sa nad tým, kde treba hľadať nesmrteľnosť vo filme.

Citujem:
".Nie Bergman a Fellini, ani Nolan a Fincher, ani Ejzenštein a Griffith, ani Lynch a Tarantino, ani Godard a Truffaut, ani Kurosawa a Ozu, ani Ed Wood a John Waters, ani Wilder a Ford, ani Spielberg a Lucas a ani Hitchcock. Všetci títo muži (a mnohí ďalší) sa stratia do zabudnutia. Sergio Leone je ten Homér dvadsiateho storočia. Dávno po tom ako zmizne zo sveta posledné kino sa budú ľudia hádať, či je geniálnejší film Dobrý, zlý a škaredý alebo Vtedy na západe."

Ja si dovolím poopraviť túto tézu v tom zmysle, že to nebude dokonca ani Leone. Ale bude to práve nasledujúci rad filmových baktérií, ktoré prežijú široký rozsah katastrof, či už politických, biologických alebo kinematografických a dopíšu do vyššie citovanej línie mená štyroch definitívnych víťazov.

Tu sú diela, pri ktorých sa roztekám a najradšej by som na seba v danom skupenstve naviazal čo najviac z ich celuloidových molekúl:

(Zoradené chronologicky)

PLAN 9 FROM OUTER SPACE
(réžia: Ed Wood)

Mimozemšťania oživujú mŕtve telá z cintorínov v podobe zombies a vampírov, aby zabránili ľudtvu vo vývoji zbrane Solaranite.

Bez Eda Wooda, mentora papundeklových vizionárov, oficiálne korunovaného za Najhoršieho režiséra všetkých čias, by to prakticky nešlo.
Tento rebríček má v zozname svojich medziriadkových zámerov okrem iného tiež jeho zosadenie zo spomenutého postu. Aj v tom spočíva časť jeho ideologickej podvratnosti.

Na Slovensku bol tento skvost taktiež transformovaný do divadelnej podoby.


BLOOD FEAST
(réžia: H. G. Lewis)

Egyptský dodávateľ potravín kolektivizuje telá mladých panien so zámerom vydania obety bohyni Ishtar, pomocou čoho ju chce priviesť späť do sveta živých. Čas záverečnej obety, deliacej muža len malý krôčik od naplnenia jeho zámeru, sa neodvratne blíži...

Bez entuziazmu H.G. Lewisa by boli spodné prúdy hororovej, exploatačnej, grindhousovej a všemožne béčkovej/céčkovej kinematofgarie o poznanie menej presiaknuté červenou. Unikátnu slasť poskytujú psychotické výbuchy želé-násilia v prostredí Ameriky jasne definovaných sýtych farieb, zaliatej idylickým slnkom, plnej nezpochybniteľných mužov v dôstojných oblekoch a cnostných dám v korektných kostýmoch.

Obsadenie zahŕňajúce najaktuálnejšiu dobovú Playmate, plechovky Campbellovej polievky vyzerajúce ešte viac lákavo než na Warholových obrazoch či bazény, ktoré sú azúrovejšie než na Hockneyho maľbách. Prekrásne insitné dielo.


THEY SAVED HITLER´S BRAIN
(réžia: avid Bradley)


Šialený nacistický vedec si vzal za úkol oživiť Hitlera a spolu s ním aj celú Tretiu ríšu.

Prekonáva každý film, ktorý je tu spomenutý. Zachránením Hitlerovho mozgu sa v prvom rade podaril bravúrny kúsok: extrahovanie (s minimálnymi stratami) a zafixovanie podoby absolútneho erroru, prostredníctvom obľúbeného hororvého archetypu ešte z 30tych rokov - šialený vedec na opustenom tropickom ostrove. Ohľadom historicko-vedeckého významu tohto kúsku nemožno pochybovať, alebo prepadnúť sa do racionálne opodstatnenej skepse .

Raz som si vložil do hlavy pomerne absurdnú otázku, veľkého chrobáka do hlavy, ako by to mohlo vyzerať, kebyže niekto urobí machináciu v histórii v tej podobe, že zamení postavy Hitlera a Méliésa. A práve tento film mi na ňu poskytol odpoveď. Alebo aspoň exemplárne vodítko k nájdeniu odpovede.


DEADLY PREY
(réžia: David A. Prior)


Šialený plukovník Hugan cvičí vojakov loviacich po okolitých lesoch unesených civilistov. Avšak unesením Mikea Dantona, veterána z Vietnamu,sa dopustia osudovej chyby...

Elementárny výťažok zo všetkých Schwarzeneggrov a Staloneov, vyslobodený zo spárov dynamiky a technickej precíznosti. Kult tela, okresaného od akýchkoľvek inteligenčných či duševných prejavov, v najčírejšej priamočiarej podobe s menom Ted Prior. Film jasný jak prežitie zásahu tankovej strely.

Pamätný je okrem iného hudobný motív, dodávajúci tejto dávke urputnej vážnosti a topornej dramatickosti energetický pátos, potrebný pre zrytmizovanie ladných pohybov každého akčného hrdinu.

Celý ansámbel zo všetkého najviac evokuje hry detí v škôlke na vojakov. Režisér akoby vpúšťal do kinematografického veľtoku prúd poukazujúci na večnosť a čistotu detskej duše, tečúci na jej oslavu.


LADY TERMINATOR
(réžia: H. Tjuj Djalil)


Plagiátorská, najskôr nechcene revizionistická, exploatácia Cameronovho tech-noir štýlu z Indonézie. Najbarbarskejší je fakt, že po 20tich minútach strávených s týmto filmom sa dá docieliť rekacia veľmi podobná tej, ktorá sa dá zažiť po 160tich minútach strávených pri Tarkovskom alebo Antonionim: vybúlené oči a sliny v ústach, vyvažujúce vyschnutie slovnej zásoby.

Proces kopírovania vytvára množstvo nekorektných "kiksov", ktoré s nevídanou absurdnosťou spájajú prvky amerického akčného filmu s vlohami indonézskeho folklóru, plnými nadprirodzeného zla, kumulovaného práve v hlavnej hrdinke filmu, Kráľovnej júžných morí, čoho následkom je inde nezohnateľný magický pach erotizovanej ťažkej munície. Prazvláštny spôsob cesty k zjaveniu sily (neodolateľnosti) Schwarzeneggrovho génia.







Počasie mení rozpoloženie

22. února 2014 v 23:01 | ja |  blog

"And I say
He's the one
Who likes all the pretty songs
And he likes to sing alone
And he likes to shoot his gun"














"And I say
He's the one
Who likes all the pretty songs
And he likes to sing alone
And he likes to shoot his gun"


á krát bé

21. února 2014 v 15:21 | ja |  blog
nacvičujem s fotkami rétoriku


















Chlpatá óda na...

18. února 2014 v 19:04 | ja |  blog

Počas druhého dňa stráveného v posteli pri obdivnom naslúchaní Luciferovi Samovi si s takmer dokumentárnym puntičkrstvom všímam spoločné znaky pomedzi mnou a sestrinou mačkou, ktorá sa neustále a vo vírivých pohyboch skúma izbu po všetkých možných aj nemožných, čo najkrkolomnejších terénoch, po dômyselne spontánnom reliéfe vybudovanom nechuťou k usporiadanosti prostredia, ktorá dosahuje miestami až surreálne levely prepojenia objektov každodennej potreby.

Nemôžem s čistým svedomím privrieť oči pred všetkými paralelami, ktoré sa ponúkajú keď hľadím na jej chovanie, súbory neuróz, obsesií, riešenia a zloženia každodenných činností, častokrát nevypočítateľných reakcií. Zo všetkého najviac mi ešte pred obedom pripomína moje augustové ja, ktorému sa v mysli namiesto oáz zjavujú tucty areálov 51, ktorých výskumný program je prísne utajený jemu samému a pokusy o sabotovanie vyústia do lokálnych jadrových vojen. Šialene beží a škriabe sa na dvere. Pred dvoma mesiacmi na záhrade podobným tempom nenapodobiteľne manieristicky rozflákala myš, rovnako ako myšlienka na ňu vždy rozfláka všetky idylky, ktoré vytvára myšlienková prítomnosť mačky v domácnosti. Rada sa driape obzvlášť po fotomateriálom bohato natlačených stránkach knihy Horror Cinema, konceptuálne premieňa kvetináče na rozľahlé črepinovité pustiny a robí peklo zo života plyšovým zajačikom, inokedy hĺbavo hladí von z okna na záhradnú rustikálnu gotiku.

Ona sama je tiež menším každodenným výletom naprieč pop-kultúrou. Občas Lucifer Sam osobne, v celej svojej kráse a vždy s niečím, čo nedokážem vysvetliť, inokedy reanimovaná mačka v pivnici Herberta Westa, od ktorej pri konfrontácii v tme nemožno čakať nič iné, než priamy "nosferatovský" zásah zubov do lýtka, ďalej vďaka pohŕdaniu akýmikoľvek genderovými konvenciami poeovský čierny kocúr, či kusturicovský kontrast zmiešaný do jednej čiernobielej špirály. Na záver tiež výbuch v podobe Klausa Kinskeho. Na prirovnanie k mačke pána Blofelda je vždy a všade priveľmi záživná.

Ak nič iné, za dnešok si môžem odfajknúť aspoň jedno zo svojich tajných želaní, a to nielen vidieť, ale rovno aj žiť so svojím Doppelgangerom.

Lucifer Sam, siam cat.
Always sitting by your side
Always by your side.
That cat's something I can't explain.
Ginger, ginger, Jennifer Gentle you're a witch.
You're the left side
He's the right side.
Oh, no!

Keď som chorý, prežívam krízu lomeno píšem o domách zvieratkách

Svet potrebuje hrdinov

15. února 2014 v 15:11 | ja |  blog
tu je kompilácia tých mojich
(10+1)



Christina Lindberg - ikonickejšia než Anita Ekberg

Charles Bukowski - všetky tie spermie vysychajúce rýchlejšie než láska,
fyzicko/duševné fraktúry, črepy z fliaš, haldy ženského spodného prádla,
a zatuchnlé, veľkohudbé vyjadrenia
sa nahrnuli na jednu kopu a rozložili sa do
neopakovateľnej (napriek tomu donekonečna kopírovnaej) podoby

Ian Curtis - bol na tom horšie než Kafka

Gregor Samsa - /mr. K/ našiel som alter ego (?)

Jean Luc Gorard - kto iný je film, ak nie on? (správa odpoveď: F. Truffaut)

Mario - najpamätnejší ekvivalent esenciálneho hrdinstva

Friedrich Nietzche - mal v tom Überjasno


Batman a Robin - jediný ideálny párik, aký kedy existoval


Harmony Korine - básnik z odpadkového koša, packal, ktorému je všetko odpustené

Nick Cave - kto by ho nemiloval

Ester - "vyjeb sa na to a zapál si"




ADD IT UP

14. února 2014 v 17:08 | ja |  blog

Primárna devíza blogu je pre mňa možnosť zmyť si cezeň z hlavy pár svojich (nekritických) halúz , dať im trochu konzistentnejšiu formu prirodzene ich znepresniť a výsledok zbúchaný klasicky na prvú dobrú, bez použitia premýšľavých spomaľovačov odprezentovať ako vcelku dobrý text. Zachytiť to všetko, by znamenalo mať pred sebou päťzväzkový román, ktorý by, hrdinsky neovešaný cesnakom a krížmi, prekonával jeblosť upírskych ság.

Fotím cigaretové ohorky, ktoré ma momentálne inšpirujú, akoby vpadli z úst Marly Singerovej, okolo prechádza rehoľná sestra vyzerajúca ako Helmut Newton, hlavu mám pri fotke medzi nohami Alice Springs, a po mysli mi behá otázka, že koľkým šoférom sanitky sa mohlo prihodiť to, že by zrazili chodca. Mám na sebe čierny plášť podobný tomu, čo mala smrť v Bergmanovej Siedmej pečati a bežím cez mesto. Neviem hrať šachy, ale nie som nevedomý, kompenzujem si to záševkami.

Čuchám, po dlhej dobe reštituovanú, malú plyšovú opicu a premýšľam, či napáchla od svojej prechodnej nositeľky tak že moc, alebo tak že málo. Zopár neistých, trošku vykonštruovaných flashbackov a pitvem resuscitované rozčarovanie. Moje podvedomie je občas masochista uprostred voľnej hry v GTAčku, so všetkou tou širokospektrálnou muníciou, rozľahlosťou a kódmi na nesmrteľnosť. Neosprchovaný Lacný Jožko, vyskillený otravnosťou predavača Notabene pred Tescom okolo ôsmej večer, ponúkajúci smrad z ružových zajacov. Už v piatok pobede sa nemôžem dočkať sobotného pásma Ulrciha Seidla na STV2. Čas si zložil sádru, pod ktorou mu stihli narásť ďalšie dve nohy a preskakuje na nich trapové beaty. Najradšej by som sa stretol s bezfiltrovou kamarátkou z Banskej Štiavnice a spravil si s ňou rovnako perfektný večer, ako vtedy pred Novým rokom.

Už niekoľký ťýždeň sa stále nemôžem nabažiť územčistého čara obrazu zakončujúceho krátku historku s Dr. Nacistom: "Pri semafóre pred nemocnicou zahlo zánovné čierne auto a zrazilo pekné mladé dievča v modrých minišatoch, bola blond a mala modré stuihy vo vlasoch, , a sedela na ulici zaliatej slnkom a z nosu jej tiekla červená."

konzumná poznámka
na okraj
s odpáleným neónom
je Valentín
s odfarbenými vlasmi
reklamný pútač
bez nápadu

Fotím cigaretové ohorky, ktoré ma momentálne inšpirujú, akoby vypadli z úst Marly Singerovej, okolo prechádza rehoľná sestra vyzerajúca ako Helmut Newton, hlavu mám pri fotke medzi nohami Alice Springs, a po mysli mi behá otázka, že koľkým šoférom sanitky sa mohlo prihodiť to, že by zrazili chodca. Mám na sebe plášť podobný tomu, čo mala smrť v Bergmanovej Siedmej pečati a bežím cez mesto. Neviem hrať šachy, ale nie som nevedomý, kompenzujem si to záševkami.

Lepší refrén nemajú ani Violent Femmes na debutovom albume.


nechápem ->

12. února 2014 v 18:24 | ja |  blog
jak som mohol bez tohoto existovať


poďakovanie Kubovi


Z Céčka

6. února 2014 v 19:06 | ja |  blog


Nasledujúcu vetu si patrične užijem, pretože bizarnejšie znejúcu vetu som asi ešte (v prejave písomnom) ešte nepoužil. Uvedomil som si, že psychologická ambulancia, so všetkým jej príslušenstvom, na Céčku mi vskutku prirástla k srdcu.

Záchody desivejšie než história Stanice ZOO, dorezaná ruka z rozpadnutého kohútiku na umývadle a postmortálne úsmevy kachličiek, sociálne zariadnie šialene míňajúce svoj účinok, rozľahlá chodba vyprázdnená neustálym šerosvitom, v ktorom sa ozýva tá najpoctivejšia tvrdosť trnaváckeho dialektu, dve čakárenské lavice, na ktorých ma kláti rehot kvôli nekompromisným okolitým vplyvom, plagát proti encefalitíde s obrým kliešťom, masívnym utečencom z obludária starých sci-fi Béčok a vedľa sediaca dievčina, ktorej upravenosť a úžasne skonštruovaný (určite aj prepočítaný) vzhľad kazia nesmierne zaprasené čižmičky, vyzerajúce ako prasacie kopýtka. Vždy kvalitný obraz, progresívne striedajúci svoje pohyblivé zložky, naberajúci najväčšiu sugesciu v skorých raných hodinách, kedy predstavuje taktiež najlepšie miesto pre čítanie Poa, Lovecrafta alebo Henryho Jamesa.
Na poobdie je tu najlepší Welsh.

NICE TO SEE YA, TO SEE YA...

Vzhľadom k stále nižšej frekvencii svojho opakovania sa, smerujúcej k úplnemu vyprchaniu, pre mňa nadobúda stále väčšiu spomienkovo-estetickú hodnotu, stále viac a intenzívnejšie si ho vychutnávam a stále viac sa teším na ním ponúkané pasívne dobrovoľnícke hry. Môžu sa zdať nudné, ale záleží to (vždy) od hry s pohľadom na okolité mikrosvety. Ten tunajší sa dá vždy šikovne uchytiť a obtáčať ako Rubikova kocka práve vďaka svojej pomalosti a strnulosti, kde nič neunikne a čas strávený čakaním na svoje sedenie je pridlhý, stvorený pre súkromný gagový rotavátor, navonok svojím chovaním pripomínajúci kamikadze. Už sa blížim.

Psychologička oproti psychiatričke nepôsobí, ako by mala v prvom rade problém sama so sebou. Nepôsobí ako Rozpíjajúca sa sfinga, ktorej vystupovanie vyvoláva dojem vratkého neohybného kontrapostu, neistého sebou samým. Voľne plynúci terapeutizmus, pre ktorý je zdietizovaný švédsky stôl práve môj divný humor-tumor. Na Céčku je labužnícky :o)
NICE TO SEE YA, TO SEE YA...

a je to čím ďalej príjemnejšie.
axóny so smerom kladnej ozveny
zbavenej disonancií
(moje blogové príspevky v poslednej dobe postrádajú relevantnejší zmysel)
-robia mi dobre
mám sa dobre
a graf nie je čierno-biely