Březen 2016

Film a hudba

27. března 2016 v 14:51 | ja |  blog

Úloha hudby vo filme je nespochybniteľná. Má rovnaký vplyv na kvalitu filmu ako dôkladné herecké obsadenie, nápaditá kamera, virtuózny strih. Je nosným pilierom atmosféry, nálady, vnáša do filmu nové farby a odtiene, ktoré robia tú-ktorú snímku ihneď príťažlivejšou. Dokážu jej dokonca výrazne pridať na kultovom statuse. A práve tejto záležitosti sa chcem pár chvíľ venovať.
(P.S. - Rocky Horror Picture Show a muzikály vynecháme, fajn?)


CHUNGKING EXPRESS - CALIFORNIA DREAMIN
(Kar-wai Wong)
1994


Wongove filmy sú impresionistické diela, zachytávajúce útržky a mikropríbehy zo stále sa hemžiaceho veľkomestského podhubia zapadnutých bytov, úlic zaliatych neónmi a nenápadnou nevšednosťou.
Najlepšou ukážkou tohoto autorského postupu je Wongova typicky netradičná love story - CHUNGKING EXPRESS, rozprávajúci o milostnom živote dvoch policajtov.

Keď sa do scény z malého fast foodu pridá limonádová óda na LA od Mamas and Papas, vzniká okamžite jedna z najkúzelnejších filmových sekvencií, pretvárajúca najvšednejšiu každodennosť pod vplyvom unášajúco nežných tónov na veľmi emotívny, zázračný, zasnený a stále veľmi jednoduchý zážitok, akoby vytiahnutý zo sna.


TRAINSPOTTING - SOUNDTRACK
(Danny Boyle)
1996


Boylova adaptácia románu Irvina Welsha TRAINSPOTTING nie je len náramne trpko- vtipným filmom o dospievaní a revolte. Môže fungovať aj ako jedna z najlepších výberoviek rockových skladieb všetkých čias a vďaka postave Sick Boya aj ako jukebox najlepších glos (aj) na margo hudobných interpretov (zdravíme Lou Reeda).
O prvom tvrdení presviedčajú už úvodné tóny piesne Lust For Life od nestarnúceho nezmara Iggyho Popa, ktorého meno je s celým soundtrackom a filmom previazané najpevnejšie. Zoznam ďalej obsahuje mená ako Brian Eno, Lou Reed, New Order, Blur, Pulp...
TRAINSPOTTING je jeden z mála filmov, o ktorom platí, že je viac neopočúvateľný, než neopozerateľný. Čo je vzhľadom k jeho formálnej aj obsahovej originalite prinajmenšom obdivuhodné.





GUMMO - Rundgang um die transzendale säule der singularität
(Harmony Korine)
1997



Debutovú snímku Harmony Korina, zachytávajúcu dvoch lepidlo-čuchajúcich chlapcov prevážajúcich drogy v mŕtvych mačkách a jedno zvláštne, zapadnuté a zatuchnuté malomesto zdobí azda najnetradičnejší filmový soundtrack, aký som kedy počul.
V Korinovom 90-minútovom experimente sa prejdeme nielen bohom zabudnutými domácnosťami, bizarnými večierkami a nezávieniahodnými osudmi rôzne zdegenerovaných existencií na okraji spoločnosti, ale aj americkým folkom (Almeda Riddle) a podobami extrémnych metalových žánrov v podaní skupín Burzum, Mortician, Bathory, Absu, Eyehategod, Sleep...

Myslím, že o GUMMOVI by sa dalo hovoriť ako o akejsi zdeformovanej podobe "veľkomestských symfónií" (v rovine nie formálnej, ale abstraktne zvukovej a obsahovej). Populárneho žánru zo začiaku prvej polovice 20-teho storočia, obľubovaného hlavne zo strany ruskej montážnej školy.
Korine vytvoril bizarný, komorný orchester zapadákova.





LAST DAYS - VENUS IN FURS
(Gus van Sant)
2005

Je zbytočné proti tomu bojovať. Na temné, z valnej časti mĺkve podobenstvo o odcudzení a vzdialení sa každodennému svetu podané cez postavu rockového hudobníka (nápadne pripomínajúceho Kurta Cobaina) sa náramne hodí ľudové adjektívum "feťácke", avšak v rovine oveľa komplexnejšej, než klasicky hanlivej.

Vrcholom tohoto "fetáckeho" ducha nech je hypnotická troj-záberová scéna, sledujúca v šere zhasnutej izby postavu uprostred riedkeho večierku, spievajúcu si spolu s Lou Reedom velvetovskú hymnu Venus in Furs.
Čas akoby zastane, sila nepočetných akordov, elektrickej violy a Reedovej lyriky o sexuálnych uchylkách expanduje z gramofónu mimoplátno/obrazovku.
je to DOPE v tom najlepšom zmysle slova.





DONNIE DARKO - LOVE WILL TEAR US APART
(Richard Kelly)
2001



Ihneď kultový a popkultúrne divoký mix sci-fi/hororového filmu, high school filmu a štýlového videoklipu je možné brať z dvoch hľadísk. Buď ho odsúdite za jeho Tumblr estetiku, alebo preniknete do jeho útrob a budete ho zbožňovať.

Tumblr estetikou narážam najmä na scénu obsahujúcu singel Joy Division, ktorú som pridávam do svojho výberu.
Curtisove depky a vnútorní démoni sa totižto stali obľúbeným objektom "wanna be cool" teenagerov na sociálnych sieťach, nosiach biele vansy, čierne tričká RAMONES z obchodných reťazcov, počúvajúcich THE CURE a majúcich nič nehovoriace tetovačky. Obal albumu UNKNOWN PLEASURES od Petra Savilla koluje v tejto časti spoločnosti nahusto, strácajúc svoje pôvodné významy. Práve pre tieto "kids" môže byť Donnie strašne "cool záležitosťou", ktorú pojmú podobne povrchne a šlendriánsky ako hudbu Joy Division (napr. texty z UNKNOWN PLEASURES pod ledva rastúcimi prsníkmi u dievčat, ktorých životná skúsenosť končí pri tragickej dvojke z matematiky). Halloweenska party za zvuku Curtisovho hlasu musí byť ich mokrým snom. Pre pozornejšieho diváka je to céna plná oveľa hlbších kvalít.

Za podivínom Donniem príde priateľka, pobavia sa o živote, o "tragédii, ktorú majú niektorí vpitú do krvi", prvý krát sa spolu vyspia, Donnie onedlho na to zomrie. Hudba Joy division v spolupráci s týmto dianím vytvára elegický kontrapunkt, krehkú výpoveď o bolestnom rozmere lásky a dospievania. Napĺňa a rozvíja obsah Curtisovho textu. Nie je to póza, ani povrchnosť, je to púšťanie žilou.





JIM JARMUSCH
STRANGER THAN PARADISE - ONLY LOVERS LEFT ALIVE
1984 - 2013

Jarmuschove filmy sú exemplárnou ukážkou sily soundtracku, hudby vo filme a hudby ako takej.
Hudobníci nie sú len dodávateľmi kvalitného "doplnku".
Hudba má u Jarmuscha jednu z najdôležitejších úloh a sami hudobníci sú dosadení do hereckých, nie zriedka kľúčových rolí. Spomeňme si na Toma Waitsa v DOWN BY LAW, Iggyho Popa, Jacka Whitea, GZA a RZA v COFFEE AND CIGARETTES alebo GHOST DOGOVI, či ducha Elvisa Presleyho v MYSTERY TRAIN.
Hudba a celý hudobný svet tu tvorí jednu z najpodstatnejších esencií autorskej vízie, nedá sa oddeliť od obrazu, doslova ho vyfarbuje, nesie v sebe jeden z kľúčových významov/motívov - rovnako ako poézia (Blake ako Whitman majú pre Jarmuschove filmy taktiež kľúčový význam), filmy Roberta Bressona (Jarmuschov štýl je mu veľmi podobný) aď.

Či už počúvate Waitsov rozorvatý, chlapácky a zároveň vo vnútri jemný a citlivý blues v ponáške na väzenské filmy DOWN BY LAW , RZAov striktný rap v hre so samurajským žánrom a gangsterkou GHOST DOG, alebo preciťujete posadnutosť hudbou (a raritnými gitarami) v poslednej snímke ONLY LOVERS LEFT ALIVE, ide vždy o priam audiofilný pôžitok.





LOST HIGHWAY - SOUNDTRACK
(David Lynch)
1997

Schizo-film prežúvajúci návyky noirových, hororových filmov a prepájajúci ich v nových, podvedomých súvislostiach. Drsné hlášky, nevypočítateľnosť, znepokojujúca snovosť, drogy, podsvetie, nebezpečné lásky a exkluzívny výber hudby.

Lynchova neo-podvedomo-norivoá hra do seba vsakuje tóny obdobne chameleónskeho Bowieho, tematicky atypického Mansona, drvivých Rammstein, nepopísateľných Smashing Pumpkins, mysteriózne rušivého Trenta Renzora...
Cesta do nikam sa môže začať.





LAST HOUSE ON THE LEFT - WAIT FOR THE RAIN
(Wes Craven)
1972

Nízkoropočtový, exploatačný začiatok presunu hororu z gotických zámkov, záhrobia a nadprirodzena do bežných ľudských oblidlí. Taktiež ide o metaforu úpadku hnutia hippies.
Cravenov film vychádza z Bergmanovho PRAMEŇA PANNY, rozpráva o unesení, znásilnení, brutálnom zabití dvojice dievčat a o pomste rodičov jednej z nich. Všetko v lacnom a začiatočníckom spracovaní, dodávajúcom dianiu pútavo nepríjemný punc verizmu, posúvajúci hranice zobrazovania náslia vo filme.

V juxtapozícii s drastickým dianím tu máme krásne, ukľudňujúce (a v zápätí hrôzy skrývajúce) prostredie jesenných lesov (čo mistami navodzuje dojmy podobné lyrizovanej próze) a ľúbivú hudbu Davida A. Hessa, ktorý si tiež zahral postavu hlavného vraha, Kruga.
Hessovo muzicírovanie akoby sem vpadlo z úplne iného filmu, najskôr z jednoduchej romance.
Ľahké tóny, odkazujúce na mladosť dvoch dievčat, nesúrodo narážajú do výjavov plných krvi, bolesti a trýznenia.
Najsilneším hudobným motívom je skladba WAIT FOR THE RAIN, kde cítime nádych tragiky, ktorá sa blíži spolu s úvodnými titulkami.
Pieseň sa prvý krát objavuje v úvode kde vidíme jednu z obetí sprchujúc sa za priesvitnou stenou sprchového kúta. Mladosť, krása, jenmnosť, nevinnosť. Opakuje sa, keď rodičia jedenj zo zabitých dievčať nájdu dôkazy o zabití ich dcéry. Šok, zdesenie, smútok, blížaca sa pomsta.
Z uvedeného opisu musí byť každému jasné, že Cravenov debut nie je nositeľom žiadnej výraznej umeleckosti. Napriek tomu je nositeľom silnej atmosféry, rušivosti, hororového desu, posunu žánru (a zaujímavej hudby).






















PERTURBATOR

25. března 2016 v 17:44 | ja |  blog
RANDAL CLUB, 42.3.2016, krátko po 21:00:

Po vystúpeniach dvoch predskokanov, záhrobného falzifikátu GosTa a chalana bez tváre Dana Terminusa, pri ktorých som ľutoval každé jedno Euro dané za vstupenku, začali v podaní francúzskeho hudobníka PERTURBATORA (James Kent) ožívať zmutované podoby (anti)hrdinov z rokov osemdesiatych. Atmosféra a nenahraditeľná estetika starých krvavých videohier, akčných filmov, béčkových hororov, kyberpunku a tech-noiru sa prevtelila po podoby syntetizátorových démonov, zaživa požierajúcich klub s nevídaným apetítom. Nikto nemal ani najmenšiu snahu vymaniť sa z ich sily.




Filmové "fetiše"

5. března 2016 v 12:16 | ja |  blog

Sledovanie filmov sa často mení na vnútorne veľmi vzrusujúcu činnosť, obzlvášť ak sú dané filmy zapratané - s trochou nadsázky - až "fetišistickými" obsahovými alebo formálnymi žlozkami , nevšednými a vzrušujúcimi javmi, pripútavajúcimi k snímke nielen oči, ale aj srdce. Tu je výber mne najsrdcovejších ukážok stručne opísaného javu.





FAST TIMES AT RIDGEMONT HIGH
(r. Amy Heckerling)
1982

V českom preklade krásne zhyzdený "Nářez na ridgemontské střední" je vlajkovou loďou teenagerských filmov 80-tych rokov, privádzajúcou všetky ich charakteristické znaky do brilantného maxima, pričom rovnocennými súpermi jej môžu byť len o dekádu staršie a umeleckejšie American Graffiti alebo o dekádu mladšie a "prehulenejšie" Dazed and Confused.

Fast Times je slovníkom všetkých signifikantných a vytúžených znakov života na strednej škole v neodolateľne malinovkovom, 80s západnom opare.
Prvé experimentovanie s drogami, prvé sexuálne zážitky a túžby, blbé prešľapy, kolísavé trajektórie zajtrajškov, zlá ale príťažlivá hudba, videoklipové úlety a špecifický zmysel pre humor stelesnený v prvom rade surférom Spicolim (Sean Penn).

Mix toho, čo na strednej žijeme, ale akosi bez neodolateľne "coolovej" príťažlivosti 30 rokov starých filmových farieb.






THE BEYOND
(r Lucio Fulci)
1981

Lucio Fulci je ten posledný, koho meno by nemalo zaznieť vo chvíli, keď sa vraví o filmových fetišoch. The Beyond je korunou potokov krvi a desivých vízií talianskej horrovej produkcie.

Fulci nebol nikdy dobrým režisérom. Hlavné kúzlo jeho réžie spočíva v spôsobe, ako sú jeho technické nedostatky v konečnom dôsledku transformovaného do predností jeho diel. Zvláštna riedkosť dejovej línie spolu s nezmyselne a nelogicky vsunutými scénami vytvárajú dojem nefalšovanej snovosti, atmosféru hlboko v podvedomí sfilmovanej nočnej mory.

Efekt je ďalej podporovaný romanticky gotickou hudbou Fabia Frizziho ( hudba je neodmysliteľnou zložkou talianskych horrov, tvorí minimálne 40% ich atmosféry) vlievajúcou sa do surrealisticky komponovaných mizacnén s priam výtvarným rámovaním a podmanivo mäkkým tónovaním farieb. Samozrejme nechýba ani Fulciho trademark vydlabaných očí a apokalyptický záver s poeticky gýčovým epilógom.

Fulciho filmy tvoria svoju snovú genialitu z chýb a pokleslosti, farebnosti a gýčovosti, samoúčelnosti a hudobnej nabobtnanosti.






HEAVY METAL
(r. Gerald Potterton)
1981

Poviedková animačná odroda kultového francúzskeho komixového časopisu MÉTAL HURLANT spojeného tiež s menom Moebius, ktorého práca pre časopis vystrelila až do Hollywoodu.

Obsah aj forma dosť opomenutého komixového filmu je veľakrát ešte tvrdšou a krkolomnejšou jazdou, než prvé albumy Iron Maiden. Dostávame sa do bizarne hybridných sci-fi svetov, prepájajúcich erotiku s robotikou, humor s desivosťou, ľudstvo s mutantami a bytosťami z iných svetov, fantasy s noirom. Naprieč všetkým sa nesie motív skazonosnej zelenej gule.

HEAVY METAL svojím rozstrelom valcuje konkurenciu a kraľuje vo svojom podzemnom, bohužiaľ pozabudnutom kráľovstve a zvádza k "lovecraftovsky" oslizlým rečiam o "nepopísateľnej" atmosfére, "nevysloviteľnom" zážitku...






THE VELVET UNDERGROUND & NICO
(r. Andy Warhol)
1966

Hodinu a 10minút dlhý záznam skúšky najdôležitejšieho new-yorského hudobného zoskupenia, nasnímaný s warholovským zmyslom pre filmovú jednoduchosť a velvetovským zmyslom pre opojnosť, pôvodne určený na projekciu počas koncertov skupiny.

Film predstavuje zachytenie všetkej velvetovskej aury a mágie ešte lepšie než prvý štúdiový album.
V ostrých kontrastoch čiernej a bielej počujeme a vidíme chaos, erupciu nápadov, príchod policajtov kvôli nadmernému hluku, Warholovo surovo lyrické hranie sa so zaostrovaním, rozostrovaním, švenkovaním a zoomovaním kamery, svetlom a tmou... hlavnými hviezdami sú Lou Reed, krásna Nico, malý Ari (syn Alaina Delona) a neodmysliteľné čierne okuliare.

THE VELVET UNDERGROUND & NICO môžeme považovať za video z bezprostredného pôrodu jedného z najzásadnejších hudobných diel modernej hudby.
Neorganizovaná záhrada zvukových rozkoší.





SCORPIO RISING
(r. Kenneth Anger)
1964

Nosný polhodinový experiment Kennetha Angera predstavuje frenetickú podobu hudobného videoklipu, prevratný prístup k spojeniu hudby s obrazom, prepájajúci motorky, kožu, homoerotiku, náboženské výjavy, nahotu, svaly a motorový olej, popkultúrne ikony, blasfémiu a slasť.

Angerovo odvážne narábanie so strihom, juxtapozíciou, hudbou, montážou vytvorilo nepostrádateľné dielo americkej avantgardnej scény a filmových dejín, manifest filmovej slobody s podobou Walpurginej noci.




THRILLER - EN GRYM FILM / THEY CALL HER ONE EYE
(r. Bo Arne Vibenius)
1974

Ikona svetového exploatačného filmu, vo veľkom pretláčaná a citovaná majstrom postmoderny, Quentinom Tarantinom,
vyhrávajúca hitparády brakovosti a brutality.

Vibeniusova réžia je špecifická odosobnenosťou, chladom a odťažitosťou.
Celá revenge snímka sa odohráva v bolestne pomalom, zmrazenom tempe, postrádajúcom výraz. Akoby vo vákuu hodnôt a citov. Sexuálne scény sú výsostne asexuálne, prosredie maximálne neživotné, celý Thriller sa dá opísať ako absolútna pustina. Hlavná hviezda filmu, obeť ľudskej zloby Anita Lindberg prechádza (pretrpí) celý film s kamenným výrazom.

Táto spustnutosť vrcholí v chladnej brutalite záveru. Jednooká pomstiteľka likviduje svojich nepriateľov v priamych obrazoch slow-motion pomsty bez akéhokoľvek zľutovania.

Vibenius stvoril film existujúci mimo akejkoľvek ľudskosti a životnosti, postavil svoje autorstvo podobne ako Fulci na vlastných nedokonalostiach, ľahko zameniteľných s regulárnym trademarkom.
Sex, Shotgun & Revenge.





HOUSE OF FLYINGDAGGERS
(r. Yimou Zhang)
2004

Zhangov film je výkladnou skriňou vývoju žánru wuxia, lyrickou báseňou čistej krásy a víru nadľudských šermiarskych výkonov.
Autorov prístup k filmovaniu je rovnako roztúžený a vášnivý ako charaktery postáv v tejto bojom a prírodou opantanej love story.

Šermiarske zápasy tryskajú vášňou rovnako ako srdcia postáv, príroda sa stáva dôležitou zložkou a metaforou vnútorného stavu hrdinov, výtvarnému spracovaniu je ťažké nájsť obstojnú konkurenciu.

HOUSE OF FLYING DAGGERS predstavuje metafyzické možnosti dosahu filmu, virtuozitu v zachytávaní a spracovávaní filmového pohybu a fascinujúcu silu obrazu.