Duben 2016

Vlažné oči prudkej jari

29. dubna 2016 v 20:17 | ja |  blog
11.4.

I.
Na tenisky mi sadá
peľ
padajúci z vlažných očí
prudkej jari

na tvoju tvár
plátno Ozuovho filmu

zo slov ti vyrastajú malé sakury

Svoju zbraň máš vždy pripravenú

II.
Blúdiac v proto-punku plánov
zastretých nežnou analógiou
spoločných rituálov
ktoré nepoznajú dramaturga

Sedíš na stoličke
iba v nohavičkách
a jednoduchom čiernom tričku

Ješ hrianky a nehladíš nikam
a ja myslím na naše
skoro-milovanie
na dne bazéna
opusteného kúpaliska

III.
V konečnom dôsledku:

Šťastný Mongoloid
Geralda Casalea
deratizuje
archívnou
elektronikou
úzkosti
vlažných očí

prudkej jari


Malé farebné opice

12. dubna 2016 v 11:21 | ja |  blog
I.
Vraciame sa v čase
plavidlami križujúcimi
boky predmestia

prehrávame dokola
tie isté stupnice
ako staré kazety


II.
Prespievaš soundtracky
zo starých videohier

duchov doby
jednoducho
uväznených
zvečnených
na obrazovke
stavu mysle


III.
Vypratávam
nábytok
preplnený
drobnými zážitkami

Nenápadní
hostitelia
nositelia
kľúčových významov


IV.
Malé farebné opice
v sklenených nádobách
(namiesto banánových rybičiek)

mohutná obloha

a ľahká ťaživosť miest
starých fotografií
na konci albumu


pri tej istej vode
kde teraz lepíme žuvačky na
temená
prestarnutých snov

Len tak zo srandy
v ročnom období
otočenom o 180 stupňov


V.
V ožívajúcej tráve
Strácame

jasné vymedzenia
ostnaté drôty vlasov
špinavé tričká The Clash
a recyklovateľné božstvá





-----------------



I.
Zlievame sa
tvrdneme
a mäkneme
s vôňou
ulíc

II.
Presladzujeme
pokoj bežných rituálov
v ústach prežúvame
steblá trávy
a prach asfaltiek

III.
Sme všetkým, čo sa nedeje
križovatky a ihriská
ktoré si nič nepamätajú

IV.
Lacné a účinné
nákupy radosti
rozlievanie spokojnosti
so sebou samým

V.
Lenivý lightclubbing
oblečený v novom svetle

VI.
Už k tebe nechodí
nedeľný klaun
a neplače ti pred dverami

VII.
A ja ťa už nemusím čakať

Si všade






Gitarovky

4. dubna 2016 v 20:09 | ja |  blog

Bolo to niekedy v ôsmom ročníku, keď mi spolužiak s prísľubom riadnej "gitarovky" pustil singel od Nickelback. Mne, vtedy ako zažratému metalistovi, vypadlo pár vlasov a na tričku mi zvedlo logo Slayer. A čo je zásadnejšie, od tejto chvíle sa so mnou vlečie slovo "gitarovka" ako podozrenie. Veľakrát absurdné podozrenie, že v mojom okolí sa nachádza niečo podradné, obsahujúce gitár asi toľko, koľko obsahuje hypermarketová šiška džemu.

Spomínajúc na chvíľu so spoužiakom a prehrávajúc si danú pesničku Nickelbacku s uštipačných pochechtávaním sa na youtube som si zostavil pätoro (pre moje uši) pravých "gitaroviek".



BLACK SABBATH - MASTERS OF REALITY
(1971)

Určite prvý výrazne gitarový album, ktorý som počul. Sabbati tu servírujú doslovnú gitarovú zásmažku. Oproti predchádzajúcemu eponymnému debutu a hypervplyvnému Paranoidovi ťažšie, hustejšie, tvrdšie, metalovejšie. Navyše to má ten úžasný, trojfarebný a úplne jednoduchý obal s logom, ktoré tak spokojne opajcli Arctic Monkeys.

Vinyl Masters Of Reality som kúpil v bazáre s fantastickou kresbou mandaly po pôvodnom majiteľovi na vnútornej strane obalu. Zážitok pramienaci z jej skúmania pri počúvaní textov skladieb ako Sweet Leaf, Children of The Grave alebo After Forever, vynárajúcich sa z mramorového, nikam sa neponáhľajúceho prúdu riffov Tonyho Iommiho je len ťažko opísateľný. Dlhoročne najobľúbenejší večerný album.



DEATH - HUMAN
(1991)

Už z pohľadu na obal je jasný posun floridského death-metalového telesa pod taktovkou zosnulého Chucka Schuldinera. Kým boli frontcovery predchádzajúcich troch albumov( SCREAM BLOODY GORE, LEPROSY, SPIRITUAL HEALING) zdobené morbídnymi kresbami renomovaného J. Repku, úživajúcimi si výjavy malomocenstva, záhrobných hostín a nie práve idylických rodinných stretnutí, Human je obdarený oveľachladnejšou, chirurgickou estetikou.

Rovnakú zmenu je cítiť aj v hudobnom prejave Smrti. Mozog skupiny Ch. Schuldiner sa obklopil novou zostavou hudbníkov. Bubeníka a druhého gitaristu si vzal zo spriatelenej skupiny Cynic (Paul Masvidal, Sean Reinert), post basigaristu zaobstaral kľúčový člen zoskupenia Sadus (Steve Digiorgio) a vznikla naďalej smrteľná, ale tiež technickejšia, progresívnejšia a miestami jazzom nasiaknutá podoba death-metalu.

Pôvodná hnijúca brutalita nabrala podobu gurmánskych gitarových rezov ( Suicidal Machine), kozmicky harmonických sól ( Cosmic Sea), neskrotne nápaditých basgitarových liniek (v pôvodnom znení albumu bohužiaľ pomerne zankajúcich) a blast-beatov, ktorých strojová (avšak nie odľudštene industriálnu) presnosť je bránou albumu (Flattening of Emotions). HUMAN si dodnes zachováva punc neprekonateľnosti a slúži ako stála inšpirácia pre ďalšie generácie.

DEATH sú praví pionieri žánru a s výnimkou spomenutých CYNIC nepriviedol nikto death-metal ďalej, než oni. Naviac HUMAN je albumom, ktorý ma priviedol k hre na basgitaru.




WILD TIDES - HUNG LOOSE
(2013)

Čo sa chutnosti týka, obal štvrtej nahrávky pražského weird-rockového tria neklame.
HUNG LOOSE sa nedá prirovnať k ničomu inému, než k ponoru do mysle zošaleného hudobného nadšenca. Jednoduché a trefné gitarové linky zachlpujúce sa ako špagety bez oleja, krásna žánrová nejednoznačnosť a na vrch dressing hlasu Jakuba Kaifosza, prednášajúci sériu krátkych milostných historiek.

Všetko na albume znie strašne povedomo, útržkovito, extaticky a ironicky. Ako delirické pozliepanie esencií svojich obľúbených skupín do jednej rozšafnej a paradoxne originálne znejúcej koláže, parafrázjúcej a viarirujúcej vrcholy rockovej hudby.
A najlepšia možná vec, ktorá vás môže postihnúť, je prežiť surfovanie WILD TIDES na prudkých vlnách hudobného entuziazmu naživo.


DEAD KENNEDYS -FRESH FRUIT FOR ROTTING VEGETABLES
(1980)

Sarkastická, neriadená ústava hardcore punku, svietacia medzi menami ako GERMS. BLACK FLAG, MINOR THREAT, THE NIG-HEIST....
Debut Mŕtvych Kennedyov je v prvom rade politicko-spoločenským komentárom priamych fráz Jella Biafru a East Bay Rayovou školou okamžitej premeny gitary na neotupujúcu sa žiletku. Nahrávka len krátko presahuje dĺžku pol hodiny a nie je vôbec preháňaním zaradiť ju medzi najťažšie sa hojace údery punkovou päsťou.


THE STOOGES - FUN HOUSE
(1970)

Druhý album THE STOOGES prechováva vo svojich avantgardných tendenciách rovnako jednoduchú pointu ako každý iný album s Iggym Popom pri mikrofóne. Hlavnou gitarovou linkou je Iggyho hlas. Jeden z mála prvkov hudobnej scény, ktorý neprehlušili ani šesťstrunové výjazdy Jamesa Williamsona na nasledujúcom albume RAW POWER.