Gitarovky

4. dubna 2016 v 20:09 | ja |  blog

Bolo to niekedy v ôsmom ročníku, keď mi spolužiak s prísľubom riadnej "gitarovky" pustil singel od Nickelback. Mne, vtedy ako zažratému metalistovi, vypadlo pár vlasov a na tričku mi zvedlo logo Slayer. A čo je zásadnejšie, od tejto chvíle sa so mnou vlečie slovo "gitarovka" ako podozrenie. Veľakrát absurdné podozrenie, že v mojom okolí sa nachádza niečo podradné, obsahujúce gitár asi toľko, koľko obsahuje hypermarketová šiška džemu.

Spomínajúc na chvíľu so spoužiakom a prehrávajúc si danú pesničku Nickelbacku s uštipačných pochechtávaním sa na youtube som si zostavil pätoro (pre moje uši) pravých "gitaroviek".



BLACK SABBATH - MASTERS OF REALITY
(1971)

Určite prvý výrazne gitarový album, ktorý som počul. Sabbati tu servírujú doslovnú gitarovú zásmažku. Oproti predchádzajúcemu eponymnému debutu a hypervplyvnému Paranoidovi ťažšie, hustejšie, tvrdšie, metalovejšie. Navyše to má ten úžasný, trojfarebný a úplne jednoduchý obal s logom, ktoré tak spokojne opajcli Arctic Monkeys.

Vinyl Masters Of Reality som kúpil v bazáre s fantastickou kresbou mandaly po pôvodnom majiteľovi na vnútornej strane obalu. Zážitok pramienaci z jej skúmania pri počúvaní textov skladieb ako Sweet Leaf, Children of The Grave alebo After Forever, vynárajúcich sa z mramorového, nikam sa neponáhľajúceho prúdu riffov Tonyho Iommiho je len ťažko opísateľný. Dlhoročne najobľúbenejší večerný album.



DEATH - HUMAN
(1991)

Už z pohľadu na obal je jasný posun floridského death-metalového telesa pod taktovkou zosnulého Chucka Schuldinera. Kým boli frontcovery predchádzajúcich troch albumov( SCREAM BLOODY GORE, LEPROSY, SPIRITUAL HEALING) zdobené morbídnymi kresbami renomovaného J. Repku, úživajúcimi si výjavy malomocenstva, záhrobných hostín a nie práve idylických rodinných stretnutí, Human je obdarený oveľachladnejšou, chirurgickou estetikou.

Rovnakú zmenu je cítiť aj v hudobnom prejave Smrti. Mozog skupiny Ch. Schuldiner sa obklopil novou zostavou hudbníkov. Bubeníka a druhého gitaristu si vzal zo spriatelenej skupiny Cynic (Paul Masvidal, Sean Reinert), post basigaristu zaobstaral kľúčový člen zoskupenia Sadus (Steve Digiorgio) a vznikla naďalej smrteľná, ale tiež technickejšia, progresívnejšia a miestami jazzom nasiaknutá podoba death-metalu.

Pôvodná hnijúca brutalita nabrala podobu gurmánskych gitarových rezov ( Suicidal Machine), kozmicky harmonických sól ( Cosmic Sea), neskrotne nápaditých basgitarových liniek (v pôvodnom znení albumu bohužiaľ pomerne zankajúcich) a blast-beatov, ktorých strojová (avšak nie odľudštene industriálnu) presnosť je bránou albumu (Flattening of Emotions). HUMAN si dodnes zachováva punc neprekonateľnosti a slúži ako stála inšpirácia pre ďalšie generácie.

DEATH sú praví pionieri žánru a s výnimkou spomenutých CYNIC nepriviedol nikto death-metal ďalej, než oni. Naviac HUMAN je albumom, ktorý ma priviedol k hre na basgitaru.




WILD TIDES - HUNG LOOSE
(2013)

Čo sa chutnosti týka, obal štvrtej nahrávky pražského weird-rockového tria neklame.
HUNG LOOSE sa nedá prirovnať k ničomu inému, než k ponoru do mysle zošaleného hudobného nadšenca. Jednoduché a trefné gitarové linky zachlpujúce sa ako špagety bez oleja, krásna žánrová nejednoznačnosť a na vrch dressing hlasu Jakuba Kaifosza, prednášajúci sériu krátkych milostných historiek.

Všetko na albume znie strašne povedomo, útržkovito, extaticky a ironicky. Ako delirické pozliepanie esencií svojich obľúbených skupín do jednej rozšafnej a paradoxne originálne znejúcej koláže, parafrázjúcej a viarirujúcej vrcholy rockovej hudby.
A najlepšia možná vec, ktorá vás môže postihnúť, je prežiť surfovanie WILD TIDES na prudkých vlnách hudobného entuziazmu naživo.


DEAD KENNEDYS -FRESH FRUIT FOR ROTTING VEGETABLES
(1980)

Sarkastická, neriadená ústava hardcore punku, svietacia medzi menami ako GERMS. BLACK FLAG, MINOR THREAT, THE NIG-HEIST....
Debut Mŕtvych Kennedyov je v prvom rade politicko-spoločenským komentárom priamych fráz Jella Biafru a East Bay Rayovou školou okamžitej premeny gitary na neotupujúcu sa žiletku. Nahrávka len krátko presahuje dĺžku pol hodiny a nie je vôbec preháňaním zaradiť ju medzi najťažšie sa hojace údery punkovou päsťou.


THE STOOGES - FUN HOUSE
(1970)

Druhý album THE STOOGES prechováva vo svojich avantgardných tendenciách rovnako jednoduchú pointu ako každý iný album s Iggym Popom pri mikrofóne. Hlavnou gitarovou linkou je Iggyho hlas. Jeden z mála prvkov hudobnej scény, ktorý neprehlušili ani šesťstrunové výjazdy Jamesa Williamsona na nasledujúcom albume RAW POWER.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama