Prosinec 2016

2016 na plátnach a obrazovkách

29. prosince 2016 v 13:27 | ja |  blog

ZENOVÝ FILM

Prvou trojicou sú snímky vyznačujúce sa meditatívnym tempom a fokusom na každodenný život, v ktorom nachádzajú zdroj svojej mágie.


Cemetery Of Splendor

Kamera Dieéga Garciu s Weerasethakulovou réžiou dokážu zachytiť diegetickú prítomnosť Kami, alebo ich prítomnosť aspoň evokovať. Dlhé zábery, prevažne v statických celkoch a veľkých celkoch, ich dômyselné radenie v kontemplatívnom temporytme, tichý mysticizmus a lyrický výber exteriérov vytvárajú vzor šintoistickej filmovej reči.

Snaha o dešifrovanie a (nad)interpretovanie každého obrazu je nepotrebná. Stačí svoj organizmus zladiť s rozvoľneným prúdom obrazov a poddať sa kinomeditácii.

Umimachi Diary

Hirokazu Koreeda vnáša do súčasnej tvorby feeling veľmi podobný starým filmom Yasuira Ozua. Sledovanie toku každodenných činností, nachádzanie krásy v maličkostiach (nie tak pateticky, ako to môže znieť), pomalé plynutie cyklu nenápadných drám a všedných rituálov, nenútený bohatý symbolizmus, audiovizuálne haiku. Výnimočne očistný film.



Paterson

Ďalšie zachytenie sveta blízke Ozuovej "každodennej poetike", asimilujúce s typickými trademarkami symbolu americkej nezávislej scény posledných 30tich rokov, Jima Jarmuscha.
Paterson ako obraz utopickej rutiny, ideálneho, harmonického života vo filme, ktorý svojou čistou a temporytmicky dokonalou výstavbou pripomína práve neskoré Ozuove filmy (napr. Chuť makriel). Jarmuschova poetika mala obsahom aj formou vždy blízko ku klasikom (Bresson, Cassavettes...) a Paterson je jedným z najkrajších štýlových prekrytí v Jarmuschovej kariére.



SOLITÉRI

Každoročné vtrhnutie spratkov, pankáčov, "zlých detí", narušiteľov kľudu a poriadku.



Nachmahr

Nečakaný, strhujúci zjav na tohtoročnej scéne. Dunivé, epilepticky blikajúce, znepokojivé, labužníčky bizarné enfant terrible nemeckého filmu. Režisér AKIZ mixuje techno, freneticky videoklipový štýl, morbídne coming of age, horor v štýle Lynchovej Mazacej hlavy so zacyklenou naráciou a k zblázneniu širokým interpretačným poľom - alebo ide len o intenzívnu atmosférickú hračku? -v oboch prípadoch je výsledok rovnaký - šialene silná, excentrická, širokospektrálna, koherentná fúzia.


Ma Loute

Bruno Dumont nekompromisne pokračuje v odkaze Malého QuinQuia. Slapstick meets nemilosrdne dekonštruovaná a lobotomizovaná detektívka meets triedny boj meets flámska maľba meets zosmiešňovanie vlastnej (doterajšej poetiky) meets trolling poroty v Cannes. Dumont je pravý filmový pankáč, anarchista a auteur roka


V Kalifornii

Dokument zachytávajúci vzťahové peripetie filmára a baletky na báze "mohol by som zasiahnuť, ale radšej to budem točiť." Nadviazanie na rukopis Vincenta Galla, pohrávanie sa s odkazom Zabrieskie Pointu, bezprostredný narcisistický masochizmus, intímna lyrika hryzajúca do surového mäsa.


Toni Erdman

Najlepší film o kapitalizme a strácaní identity.



RETRO

Návrat "starých dobrých časov", príznačných štylistických znakov, odkazov, príbehov, postáv...


Stranger Things

Najväčšie tohtoročné dostaveníčko. Stret Carpentera, Spileberga, Hoopera, Scotta, Donnera, Danteho, Coscarelliho, etc. ... a bratia Dufferovci z danej masy štýlov, ikôn, možností selektujú to najlepšie do nostalgiou, sfetišizovanosťou, zručnosťou a fanboyovstvom stmeleného pastišu, ktorého štruktúru alúzií je takmer nemožné rozložiť na prvočinitele.

Zatiaľ čo seriály ako Narcos vytvárajú hyperrealitu k realite 90tych rokov STranger TJings budujú hyperrealitu hyperreality filmov 80tych rokov. Najsrdcovejšie prekvapenie roka.



Ave Caesar

Klasici eklekticizmu a kombinovania typických amerických žánrov, bratia Coenovci, sa s dávkou irónie a náruživých sympatií vracajú do povrchovo nablískaného a mccartyzmom postihnutého Hollywoodu 50-tych rokov. A nielen (miestami samoúčelným) vkladaním čísel z typicky 50-tkových muzikálov a melodrám, honom na domnelých komunistov a mladými, hezounkými hviezdičkami. 50-tkové štylistické postupy sa dostávajú do štruktúry samotného filmu (patetický rozprávač, koketovanie s noirovou poetikou...). Rezký, streštený, náramne zábavný a pritom nezľahčujúci, neidealizujúci, poučený spätný pohľad do útrob "továrne na sny".


Já, Olga Hepnarová

Veľmi fotogenické evokovanie 60s artového štýlu v najmorbídnejšom coming of age filme roku 2016. Svojím napodobňovaním artového filmu spred zhruba 50tich rokov môže pripomínať Pawlikovskeho Idu, avšak téma Hepnarovej je v užšej symbióze s monochromatickými, dôkladne komponovanými, prevažne statickými "chladnými" obrazmi (ne)obyčajného šialenstva. 60-tky sa vracajú aj v počte vyfajčených cigariet.



ŽÁNROVÍ



The Witch

Jednou nohou v kategórii retro. Oživenie tradičných hororových postupov, zahusťovanie atmosféry za ktoré by sa nehanbil akýkoľek hororový kult zo 70-tych, alebo 80-tych rokov. Tiež relevantný príspevok do súčasnej vlny výrazných ženských postáv.

Arrival

Rozvážny arzenál Villeneuvho sci-fi vyvažuje tohtoročný nálet Emmerichovskej pechoty a stáva sa Dňom, kedy sa zastavila zem pre 21. storočie.

Jungle Book

Organický, štavnatý, komplexný animák s úžasne prepracovanými charaktermi postáv a odkazmi na Godfathera.



SK FILM



PARA NAD RIEKOU

Labutí jazz odviatej generácie.

EVA NOVÁ

špička gramotnosti slovenského filmu.

5. OKTÓBER

Treba vidieť!


Ďalej nadchli

Puntičkársky vystavané univerzum seriálu Better Call Saul, užívanie si pozície naivného diváka pri novej sérii Narcos, popkultúrne poučené a o dospievaní naliehavo vypovedajúce seriály Over the Garden Wall, Gravity Falls a Steven Universe (všetko ešte z rokov 2012-2014), na ktoré ma upozornila priateľka.



Soundtrack roka 2016

18. prosince 2016 v 0:36 | ja |  blog


medzi albumami panujú veľké žánrové rozdiely, kvôli ktorým sa nedajú porovnávať - čiže ich poradie nehrá žiadny význam - je to viac zoznam než rebríček. (Akurát Blond mám suverénne najradšej).



FRANK OCEAN - BLOND

Aká je moja najkrajšia spomienka tohto roka? Po večeroch a nociach strávených s Jakubom a Magdou určite neskoré ráno 20-teho augusta, keď som počas týždňového pobytu u kamaráta v Prahe ešte pred vykonaním rannej zubnej hygieny zachytil horúci release nového Franka Oceana.

Oceanova veľmi osobná, minimalistická, úprimná a intímna výpoveď pôsobí ako vyústenie transfúzie natiahnutej naprieč telami mileniálskej generácie (aspoň jej väčšiny). Krehké, chytľavo experimentujúce skladby s citlivou lyrikou vytvárajú jednu z najsilnejších kľúčových generačných výpovedí. Ak bol minuloročný hovorca mileniálskeho vnútra Earl Sweatshirt, tento rok daný status ešte priliehavejšie patrí Frankovi Oceanovi. Aj chlapci plačú.


( Oceanova úrimnosť a otvorenosť vyniká najmä v porovnaní s Weekndovým rádiovým r´n´b, neprirodzene kalkulujúcim s vyfabrikovanými emóciami).



GUCCI MANE - EVERYBODY LOOKING

Trapový tyranosaurus sa vracia na scénu. Najtrefnejší, najsebavedomejší, najtučnejší, najvtipnejší, najuvedomelejší (t)rapový album roka, presahujúci aj Futurovo minuloročné kodeínovo-nihilistické blúznenie.

Gucci po prepustení z väzenia dropol ( k tak výsostne mastnému albumu sa slovo "vydal" foneticky vôbec nehodí) album, ktorý nevalcuje konkurenciu len vskutku virtuóznymi výkonmi popredných producentov úzko prepojených s boomom atlantskej scény. Hlavnou hviezdou je Gucciho rozvážny prejav a texty prepájajúce klasický (maximálny) egotripping s až neočakávanou dávkou sebareflexie a organickým humorom, ktorý Gucciho verše neodľahčuje, ale pridáva im na olovnatom sebavedomí. Textárska stránka Everybody Looking pristupuje k tradičným repovým témam veľmi ohybne, verbálne zdatne a Gucciho charizma je tu väčšia než čokoľvek iné, nachádzajúce sa na repovej scéne, rátajúc aj ego Kanyeho Westa.

Verše ako: "Fuck all that rap beef, let's have a gun battle"

"The trap God, I make it rain and I make it snow, I use my money as a blanket, it was better cold"

"When the sun comes out it takes the rain away, but just like Noah it been rainin' the last 40 days"

patria už teraz do zlatého fondu repového žargónu. Škoda, že svoj detonačný návrat na scénu riedi záplavou podpriemerných mixtapov, kde sa štipky nápadov neznesiteľne strácajú v hromade prebytočných slov a bás.



NECROCOCK - HOUBAŘSKÉ ALBUM


Nový album Tomáše Kohouta ma potešil najmä ako náhrada za príliš usadený a ( v rámci ich diskografie) konformný album Masters Hammeru.


Necrocockove tiahle atmosférické gitary nevymetajú chodby pohrebných ústavov ani psychiatrických liečební, ale usadzujú sa v odľahlých častiach lesa, kde vytvárajú husté machové porasty a nadväzujú na blúdivé meditácie 6 rokov starej Lesní hudby. Čudácky bizarná a zároveň maximálne pohlcujúca poetika jednočlenného projektu naďalej vytvára konzistentne svojské univerzum koníčkov a úchyliek, perverzity a hedonizmu.



CULTES DES GHOULES - COVEN

Poľskí zlobohovia sa za 10 rokov prebili na vrchol scény - minimálne v rozhraní tohtoročného diania. 100 minút dlhý, dramaticky koncipovaný COVEN, or evil ways instead of love detronizoval francúzske špičky žánru (Blut aus Nord, Deathspell Omega), suverénne krčí a hádže do vatry všetky schematicky blast-beatové pokusy o zlovestnosť a temnotu a na dlhé roky nedotknutom mieste "black-metalovej opetery" svojou vážnosťou dopĺňa recesistický vetrán - Jilemnického okultistu.

Cultes des Ghoules výborne pracujú s dramatickou výstavbou hudobnej aj textovej stránky. Veľmi flexibilne spracúvajú jednoliatosť čiernej atmosféry, ohýbajú tempo a obmedzenosť žánrových prvkov/postupov a v rámci black-metalu vytvárajú doteraz najrýdzejšie, najuveriteľnejšie bezrpostredné sprítomnenie sveta čarodejníckych sabatov (chcel by som vidieť Kinga Diamonda, počúvajúceho tento album). Posluch albumu je vskutku fyzickým zážitkom.



SCHOOLBOY Q - BLANK FACE

Soundtrack leta, nekonečných večerných zasieračiek, povaľovania sa niekde vonku a behania po meste, kamarátoch, perifériach...

Schoolboy Q organicky prepája výdobytky gangsta west-coast repu z 90-tych rokov so súčasným futuristickým soundom, v rýchlom slede razí hitové a pritom nevtieravé refrény a jeho vlastnú húževnatosť posilňujú perfektné featuringy kultových postavičiek (E-40 , Kanye West) alebo vychádzajúce hviezdy (Vince Staples).

70-minútová chytľavá, živelná, explicitná, deprimujúca, rozšafná "vyjížďka" do mokrých štvrtí zaliatych čiernym slnkom. Škoda, že ku koncu sa Schoolboyovo hardcore vrčanie a refrénové obžerstvo riedi neprirodzenými polohami Overtime a motoru jeho Chevy - Impala dochádza v poslednej štvrtine palivo.





Ďalej veľmi potešili: Insitne pubertálny svet Lil Yachtyho, pomerne dôvtipne asimilujúci klasický rapový machizmus a žánrové fantázie, návrat piešťanskej metalovej legendy Dissonance, černokňažnícke bublanie Dethspell Omegy, prvý bez výhrad konzumovateľný album Midi Lidi, staromilská poctivosť Iggyho Popa, chytľavá apatia Fathera v Big Emblem Benz, rockový fetišizmus Lazer Vikinga.

10 filmov, ktoré ma dostali na filmovú vedu

15. prosince 2016 v 16:47 | ja |  blog
Petrovi Kováčovi

Prečo chodím na filmovú školu, prečo si u mňa film vydobyl tak dôležité postavenie, prečo ma stále dokáže veľmi ovplyvňovať? Lebo nasledujúcich 10 filmov. Plus medziriadková hromada nostalgického spomínania na leto, jeseň a zimu 2011.


JAWS (1975)


Spielbergove Čeluste sú symbolom mojej predškolskej proto-cinefilnej éry. Prvý silný zásah filmového sveta, ktorý si pamätám. Veľmi rád som sa na Čeľuste hras s legom a žraloky boli objektom záujmu. Z doma nájdenej VHSky som JAWS zvládol pozrieť aj 2-krát denne a spätne si uvedomujem, a som rád, že vo mne zanechali viac než len odmietanie kúpania sa v mori a charakteristický hudobný motív doteraz prehlušuje spomienky na Elán púšťaný na gramofóne učiteľkami v škôlke.






DREAMS IN THE WITCH HOUSE (2005)


Moja doteraz pretrvávajúca cinefilná éra prepukla dielom zo seriálu Mastres Of Horror, naväzujúc na fascináciu literárnym svetom H.P. Lovecrafta. Veľmi priemerná, groteskná a pôvodný námet aj trochu devalvujúca adaptácia režírovaná Stuartom Gordonom prebudila veľký filmový apetít v podobe hlbšieho a sále lačného záujmu o hororový žáner. Dreams in the witch house už nechcem nikdy v živote opakovane vidieť, aby nestratil schopnosť niesť naozaj prehnanú dávku patetickej nostalgie.






CARRIE (1976)


Adaptácia prvej novely S. Kinga. Ikonická Sissy Spacek v hlavnej úlohe šikanovanej a morbídne sa mstiacej Carrie Whitovej zásadne poznamenala môj 15-ročný tínedžerský emo-svet, schovaný za dlhými vlasmi, tričkami Slayer a basgitarovým dunením. Veľa srdiečok.






PULP FICTION (1994)


Určite najpredvídateľnejší film v zozname. Tarantinov "film o láske k filmom a filmovosti", nájdený doma v hromade VHSiek tesne pred vianocami 2011, vo mne prebudil vášeň ohľadom fikčného sveta, jeho výstavby a štýlu prvý krát mimo hororového sveta. Pochopiteľne nasledovala nekonečná šnúra opakovaných pozretí. Považujem za malý zázrak, že som stále schopný film s potešením pozerať.





E TU VIVRAI NEL TERRORE (1980)


Fulicho zmes krikľavých hororových výjavov, ktorú výborne definuje výrok U. Eca: "Dve klišé sú smiešne, milión klišé nás uchváti svojou dojemnosťou." K filmu sa navyše viaže moje písanie do metalových fanzinov, menenie a skupovanie kaziet, CDs undergroundových black/death metalových skupín, zinov a celková veľmi aktívna subkultúrna činnosť.






LA BELLE PERSONE (2008)


Priamy jarný coming of age soul-shot v časoch, keď bol môj vnútorný svet (jak 2012) jeden veľký Tumblr. Film považujem doteraz za úžasný v tom, ako nezachytáva svet v ktorom mladí ľudia žijú, ale svet žiujúci v mladých ľudoch. La Belle Persone je príliš zromatizovaný, príliš zamilovaný, príliš sentimentálny, príliš clivý film na to, aby sa dal považovať za obraz vonkajšieho sveta tínedžerov. A táto silná modifikácia sa skvelo prekrýva s vnútornými fantáziami a optikou dopsievajúceho melancholického gymnazistu. Spolu s Carrie citovo najzasahujúcejší film, aký som videl (samozrejme treba to brať v zhľadom k obdobiu a veku).






BLOW-UP (1966)


Niet čo dodať. Ďalší kľúčový klenot nájdený v maminej VHS zbierke a prvé stretntutie s európskou filmovou modernou, artovým filmom všeobecne v prvom ročníku gymnázia. Nová filmová skúsenosť nový svet. Veľký výbuch záujmu.






THRILLER - EN GRYM FILM (1973)


Pochybujem, že to môže mať nejaké logické vysvetlenie, ale vždy, keď sa povie slovo "cinefiln(ný)", okamžite si vybavím tvár Christiny Lindberg s páskou cez oko a zbraňou v ruke. Exploatačná klasika Bo Arne ibeniusa, ktorá u mňa výrazne prekročila subžánrový prah rape and revenge filmu. Slabosť pre Kristínu a Vibeniovu "sociopatickú" réžiu ako Symbol mojej lásky k filmu.





ZABRISKIE POINT (1970)


Zachytenie mojich každodenných myšlienkových pochodov filmovým pásom.






CLOCKWORK ORANGE (1972)


Na záver ďalšia položka z domácej VHS zbierky, na ktorej dlhodobo vyrastám. Kubrickov Pomaranč pre mňa predstavuje dlhodobý filmový ideál. Jedine lavína extatických emojis môže vyjadriť moje púto k tejto snímke.




A vlastne to je blog o maminej VHS zbierke.