Soundtrack roka 2016

18. prosince 2016 v 0:36 | ja |  blog


medzi albumami panujú veľké žánrové rozdiely, kvôli ktorým sa nedajú porovnávať - čiže ich poradie nehrá žiadny význam - je to viac zoznam než rebríček. (Akurát Blond mám suverénne najradšej).



FRANK OCEAN - BLOND

Aká je moja najkrajšia spomienka tohto roka? Po večeroch a nociach strávených s Jakubom a Magdou určite neskoré ráno 20-teho augusta, keď som počas týždňového pobytu u kamaráta v Prahe ešte pred vykonaním rannej zubnej hygieny zachytil horúci release nového Franka Oceana.

Oceanova veľmi osobná, minimalistická, úprimná a intímna výpoveď pôsobí ako vyústenie transfúzie natiahnutej naprieč telami mileniálskej generácie (aspoň jej väčšiny). Krehké, chytľavo experimentujúce skladby s citlivou lyrikou vytvárajú jednu z najsilnejších kľúčových generačných výpovedí. Ak bol minuloročný hovorca mileniálskeho vnútra Earl Sweatshirt, tento rok daný status ešte priliehavejšie patrí Frankovi Oceanovi. Aj chlapci plačú.


( Oceanova úrimnosť a otvorenosť vyniká najmä v porovnaní s Weekndovým rádiovým r´n´b, neprirodzene kalkulujúcim s vyfabrikovanými emóciami).



GUCCI MANE - EVERYBODY LOOKING

Trapový tyranosaurus sa vracia na scénu. Najtrefnejší, najsebavedomejší, najtučnejší, najvtipnejší, najuvedomelejší (t)rapový album roka, presahujúci aj Futurovo minuloročné kodeínovo-nihilistické blúznenie.

Gucci po prepustení z väzenia dropol ( k tak výsostne mastnému albumu sa slovo "vydal" foneticky vôbec nehodí) album, ktorý nevalcuje konkurenciu len vskutku virtuóznymi výkonmi popredných producentov úzko prepojených s boomom atlantskej scény. Hlavnou hviezdou je Gucciho rozvážny prejav a texty prepájajúce klasický (maximálny) egotripping s až neočakávanou dávkou sebareflexie a organickým humorom, ktorý Gucciho verše neodľahčuje, ale pridáva im na olovnatom sebavedomí. Textárska stránka Everybody Looking pristupuje k tradičným repovým témam veľmi ohybne, verbálne zdatne a Gucciho charizma je tu väčšia než čokoľvek iné, nachádzajúce sa na repovej scéne, rátajúc aj ego Kanyeho Westa.

Verše ako: "Fuck all that rap beef, let's have a gun battle"

"The trap God, I make it rain and I make it snow, I use my money as a blanket, it was better cold"

"When the sun comes out it takes the rain away, but just like Noah it been rainin' the last 40 days"

patria už teraz do zlatého fondu repového žargónu. Škoda, že svoj detonačný návrat na scénu riedi záplavou podpriemerných mixtapov, kde sa štipky nápadov neznesiteľne strácajú v hromade prebytočných slov a bás.



NECROCOCK - HOUBAŘSKÉ ALBUM


Nový album Tomáše Kohouta ma potešil najmä ako náhrada za príliš usadený a ( v rámci ich diskografie) konformný album Masters Hammeru.


Necrocockove tiahle atmosférické gitary nevymetajú chodby pohrebných ústavov ani psychiatrických liečební, ale usadzujú sa v odľahlých častiach lesa, kde vytvárajú husté machové porasty a nadväzujú na blúdivé meditácie 6 rokov starej Lesní hudby. Čudácky bizarná a zároveň maximálne pohlcujúca poetika jednočlenného projektu naďalej vytvára konzistentne svojské univerzum koníčkov a úchyliek, perverzity a hedonizmu.



CULTES DES GHOULES - COVEN

Poľskí zlobohovia sa za 10 rokov prebili na vrchol scény - minimálne v rozhraní tohtoročného diania. 100 minút dlhý, dramaticky koncipovaný COVEN, or evil ways instead of love detronizoval francúzske špičky žánru (Blut aus Nord, Deathspell Omega), suverénne krčí a hádže do vatry všetky schematicky blast-beatové pokusy o zlovestnosť a temnotu a na dlhé roky nedotknutom mieste "black-metalovej opetery" svojou vážnosťou dopĺňa recesistický vetrán - Jilemnického okultistu.

Cultes des Ghoules výborne pracujú s dramatickou výstavbou hudobnej aj textovej stránky. Veľmi flexibilne spracúvajú jednoliatosť čiernej atmosféry, ohýbajú tempo a obmedzenosť žánrových prvkov/postupov a v rámci black-metalu vytvárajú doteraz najrýdzejšie, najuveriteľnejšie bezrpostredné sprítomnenie sveta čarodejníckych sabatov (chcel by som vidieť Kinga Diamonda, počúvajúceho tento album). Posluch albumu je vskutku fyzickým zážitkom.



SCHOOLBOY Q - BLANK FACE

Soundtrack leta, nekonečných večerných zasieračiek, povaľovania sa niekde vonku a behania po meste, kamarátoch, perifériach...

Schoolboy Q organicky prepája výdobytky gangsta west-coast repu z 90-tych rokov so súčasným futuristickým soundom, v rýchlom slede razí hitové a pritom nevtieravé refrény a jeho vlastnú húževnatosť posilňujú perfektné featuringy kultových postavičiek (E-40 , Kanye West) alebo vychádzajúce hviezdy (Vince Staples).

70-minútová chytľavá, živelná, explicitná, deprimujúca, rozšafná "vyjížďka" do mokrých štvrtí zaliatych čiernym slnkom. Škoda, že ku koncu sa Schoolboyovo hardcore vrčanie a refrénové obžerstvo riedi neprirodzenými polohami Overtime a motoru jeho Chevy - Impala dochádza v poslednej štvrtine palivo.





Ďalej veľmi potešili: Insitne pubertálny svet Lil Yachtyho, pomerne dôvtipne asimilujúci klasický rapový machizmus a žánrové fantázie, návrat piešťanskej metalovej legendy Dissonance, černokňažnícke bublanie Dethspell Omegy, prvý bez výhrad konzumovateľný album Midi Lidi, staromilská poctivosť Iggyho Popa, chytľavá apatia Fathera v Big Emblem Benz, rockový fetišizmus Lazer Vikinga.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama