Progresívna nostalgia

25. února 2017 v 20:46 | Michael Papcun |  blog
Koniec zimy sa nesie v zacyklenom spomínacom móde. Ale pohľady späť našťastie nekonštitujú len regresívny stav. Ako znie progresívna nostalgia?

SPARKS - KIMONO MY HOUSE (1974)


Nečakná nostalgia mojich rodičov, spomínajúcich na počúvanie siglov zo šumiacej, preskakujúcej a vypadávajúcej rakúskej stanice. KIMONO MY HOUSE je ideálom hudobného albumu, či už pre popovú alebo indie scénu (aj keď je táto deľba naivná). Pretože "pop" so SPARKS nie je urážka, ale prvilégium.

Na pôdoryse živelnej rytmickej sekcie (entuziastická súhra bicích s ojedinele kreatívnou a zároveň šetrnou basou) sa odohráva neustály prílev gitarových nápadov. Ľahkovážne melódie, vyhrávky, povznášajúce hudobné peripetie a texty schopné originálne vtipkovať, reflektovať evokovať rôzne stavy a miesta si pri svojej široko prístupnej "popovosti" stále udržiavajú rázny individualizmus. Rozšafný frontcover rozhodne nemystifikuje. Zakimonovať si obydlie je ohromná zábava. A kumšt pre masy.



NECROCOCK - PRAKTIKY POHŘEBNÝCH ÚSTAVÚ (2004)



Veľmi osobný, veľmi bizarný a veľmi vecný nostalgický artefakt spätý s letom 2012, koncom základnej školy a mnohými pubertálnymi roztopašnosťami. A taktiež najlepší výlet do morbídnej romantiky svetov generovaných Tomášom Kohoutom.
Kohout využíva zvuk black-metalovej gitary, minimalistických syntetizátorov a odosobneného bicieho automatu ako impresionistické, veľmi transparentné médiá na sprostredkovanie atmosféry (v Kohoutovom prípade priamo poetiky) inštitúcií spojených so smrťou, pitvaním, pochovávaním a spaľovaním.

Najdôležitejšou zložkou albumu sú však texty. Mixujú jednoduché, zámerne patetické poetizmy s fragmentami veľmi vecných opisov jednotlivých činností odohrávajúcich sa v pohrebnom ústave. Na povrchu sterilne čistých kachličiek a dlažby sa zrkadlia tváre pána Kopfrkingla, nehybné telá, stereotypné úkony, dym, pach chemikálií a hudobnícky narcisizmus, ktorý po takmer troch dekádach (skladby pochádzajú ešte z roku 1990) nestráca príťažlivosť a punc solitérstva.



IL ROVESCIO DELLA MEDAGLIA - IO COME IO (1972)



Avantgardný rock z Talianska, očisťujúci nekonečné hard-rockové vyhrávky 70-tych rokov od všetkej neznesiteľnej neobarokovosti, exhibicionizmu, egomaniackej pseudovirtuozity, či asociácií s trvalou a pózami Eddieho Van Halena.

Gitary Enza Vitu a Stefana Ursu vykonávajú oveľa vyváženejšiu prácu než väčšina pisateľov hard/prog-rockovej histórie. Vzdušné, 7- až 10-minútové kompozície pripomínajú oveľa viac citlivo písanú poéziu než krikľavý gitarový machizmus a vehementnú potrebu predviesť sa, starnúcu závratným tempom. Pri akom albume je vhodnejšie spomínať na "staré zlaté rockové časy", než pri IO COME IO?
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama