Květen 2017

Epizóda zo života Copycorna

28. května 2017 v 1:43 | Michael papcun |  blog

"Ti jebe? Chod na stáž... tam sa naučíš všetko."

Tak znela odpoveď Ondra Štefánika na moju otázku "Musím, alebo mám prestúpiť na marketing, ak to chcem skúsiť s copywritingom?" v zafajčenom interiéri bratislavského Malewillu, niekedy v druhej polovici marca.

A začali sa diať veci... také mileniálske. Pár prebdených nocí, sliedenie na internete, rozklikávanie profilov, pár nahodilo, ale dobre namierených (a vypočutých) správ, piatkové poobedie strávené napínavým hliadkovaním na Messengeri a konečne... nervózne žmolenie prstov na stážovom pohovore, po ktorom sa zo mňa naozaj stáva Copycorn v MUW Saatchi & Saatchi. S perfektne vyváženým mixom prekvapenia, spokojnosti a trochy obligátnych sebapochybností.

Copycorn je stavom mysle copýka na štartovacej čiare

Po prvom mesiaci v "reklamke" máte pocit, akoby bol "Gonzo journalism"1 vyvinutý čisto pre potreby opisovania tamojšieho diania.

Koronárnymi chodbami pobehujú accountky a accounti šíriaci informácie. Pomedzi nimi registrujete tú-ktorú legendu slovenskej reklamy. Arťáci v tomto zhone pripomínajú biomechanický výjav z kyberpunkového komixu, kde miznú hranice medzi ľuďmi a počítačmi. Copywriteri miznú v brainstormovniach, aby sa "na to pozreli o niečo kokotskejšie". Čiernou fixkou zapĺňajú plochu veľkej bielej tabule a brainstormovňa sa po pár hodinách mení na perfektnú simuláciu Altamiry. kreatívni riaditelia podliehajú neustálej teleportácii. A vtípky stratéga Kamila brázdia ovzdušie ako munícia v Counter Striku.

Vy medzitým riešite svoje prvé zadaníčka, pridávate sa ku kolegom copywriterom a s radosťou zisťujete, že robíte vlastne to isté, čo v škole na seminároch. Len sa namiesto Antonioniho artových filmov snažíte analyzovať a zaujímavo interpretovať oveľa banálnejšie, no o to ťažšie ohybné vecičky. Mozgové závity sa menia na plastelínu vytvárajúcu kubistické útvary a geometrické abstrakcie. Spoznávate "ideopis" svojich kolegov, pričom sa snažíte profilovať svoj vlastný.

mozog po braistormingu, 2D model.


A potom prichádzajú tie smutnejšie stránky. Napríklad keď idú nápady do koša. Alebo keď si po dvoch hodinách snahy prísť na niečo fakt popiči všetok vysielací čas vašej hlavy zakúpi myšlienka na Margotku, Pepsi, Andyho Milonakisa, Roba Kazíka... Alebo keď osamelé sedenie vášho nadriadeného v zasadačke nápadne pripomína maľbu Edwarda Hoppera.

nie, nie je to vždy sranda...

Na "copycornení" v Saatchi je najpríťažlivejšia neexistencia štandardu, ktorý by na hlavičku Copycorna pôsobil ako formaldehyd (zámerne bizarné prirovnanie). Je tu len nadštandard, ktorý si stále pýta zvyšovanie levelov a prísun čerstvých živín. Ide o prácu vyžadujúcu si stály prehľad, stálu potrebu sebarozvoja a, v ideálnom prípade, čo najširší rámec záujmov. Navyše je v tom dávka zdravého masochizmu. A presne to som chcel. Aspoň skúsiť.

Dni a zadania prichádzajú a odchádzajú, agentúrou cirkulujú ľudia a vy sa pomaly zarývate hlbšie a hlbšie do tkanív "advertising lajfu", spoznávate kolegov a kroky vám smerujú od steny viac do stredu chodby.

Osobne ma najviac teší to, že zažijem prvú letnú brigádu, ktorej náplň bude oveľa dobrodružnejšia než letargické strácanie sa vo vlastnom monológu analyzujúcom zbytočnosť druhej série Temného prípadu, alebo čakanie na "fajront", ktorým práca naozaj končí.






Oni, deti zo stanice “Slovenský rap”

16. května 2017 v 20:45 | Michael Papcun |  blog
Venované Salkovi <3


Charakter slovenskej repovej scény sa behom posledných šiestich mesiacov ocitol opäť v rukách zoskupenia Haha Crew. Pôvodne súdržné "trendsetter trio" sa v rovine štýlu rozštiepilo na tri pomerne autonómne tvorivé bunky - Zayove kontrovezrné rýmovačky, Dalybove halucinogénne tripy a Sameyovu náhlu premenu na sídliskového "floutka". Bola by škoda tvorbu týchto chalanov popraviť elitárskym úškrnom, preklikávajúcim ich skladby bez hlbšej reflexie. Aj rýmovačky totiž poskytujú priestor na tvorivé premýšľanie.


Z panelákov do piatich hviezd (a naspäť)


Práve Sameyov nový track V dialke vidím sídlisko sa najviac vymaňuje z pôvodnej, ostro kritizovanej trapovej melanchólie Haha Crew. Namiesto estetiky veľkomestskej noci, zmyselných neónov, drahých hotelov, značkového oblečenia a fastfoodov Samey prechádza sivými sídliskovými chodbami a exteriérmi vo vyťahanej, uniformne sivej trigovici. Okrem sídiskovej bezútešnosti je obkolesený "tlupou" proletárskych "homies", rovnako ostrých ako aj verných. Zmenu štýlu umocňujú ostré strihy a roztrasená kamera (zdanlivo) bez jasnešej dramaturgickej štruktúry - všetko je precízne podriadené stokárskemu feelingu. Lebo na ulici je jedno či si sčítaný, Mou.

Sekvencie natáčané vo vnútri auta pripomenú surový sídliskový film M. Kassovitza, La Haine. Uhladená elegancia predošlých klipov "trepovej éry" je nahradená amatérsky roztraseným zoomovaním sídliskových okien nápadne pripomínajúcich pouličný west coast repu z 90-tych rokov a hlavne súčasný Grime, ktorý sa výrazne vynoril z každodennosti predmestských ulíc niekedy pred dvoma rokmi. Namiesto Givenchy sa tu repuje o rozjebaných číňankách a rozjebaných fónoch. Staré "buržoázne" role sa opotrebovali. Sú nahradené novým, štýlovo ošuntelým kabátom detí z robotníckej triedy.


Talentovaný plagiátor

Vskutku radikálna a nečakaná zmena sa dá uchopiť dvoma spôsobmi - Ide o progres, alebo o plagiátorstvo? V prvom rade udierajú do uší a očí ideologické paradoxy nesené zmenou štýlu. Z pôvodnej cesty zdola nahor, k drahým autám, -nášťročným šlapkám a piatim hotelovým hviezdam, podkreslenej fludinými trapovými basami, prechádzame naspäť do sveta sídliskovej špiny a premýšľania nad tým, ako zarobiť nejaké tie lóve, charakterizovanej tvrdším frázovaním a zemitejšou produkciou.

Tieto nezrovnalosti spolu so zarážajúcou podobnosťou medzi novým klipom a jeden až dva roky starými grimovými klipmi (skladbami) nedovoľujú označiť Sameya ako progresívneho repera, podliehajúceho prirodzenému autorskému vývoju, ktorý autentický zachytáva jeho skúsenosti každodenného života. V dialke vidím svietiť sidlisko je len mierne oneskoreným, štylistickým presedlaním na aktuálnejší, menej opozeraný grime trend, (aspoň v našich zemepisných šírkach) nesprznený tínedžermi v predražených handrách.

Samey sa teda v novej skladbe ukazuje ako vcelku elegantná replika západných trendov, čo v kontexte s albumom Vlna nie je nič nové. Stále vie absorbovať potrebný sound a feeling a následne ich preniesť do slovenčiny (a po novom aj do slovenských reálií) bez výraznejšej fonetickej trápnosti (na rozdiel od Zaya). Následne do hry vkladá kúsok vlastného lyrický subjektu. Ten generuje jednoduché pseudoveristické obrazy, (bez negatívneho zafarbenia) triviálne metafory a ľahko konzumovateľnú, trendovú pochmúrnosť.


Zayo, Zayo, Zayo ide...



A k čomu sa dostaneme komparáciou Dalybovým, Zayových a Smayových skladieb? Oproti Sameyovmu dôstojnému plagiátorstvu a poctivo (takmer atraktívne ) konšturovaným pózam stoja Dalybove producentské skills, kombinované s na chvíľu zábavnou repovou negramotnosťou a Zayova (šialene) zlá, zarážajúco prvoplánová verbálna freakshow.

Tá plní úlohu desivého a zároveň nenahraditeľného, príznakového excesu. Podobne ako Samey, aj Zayo okato čerpá zo západných zdrojov, ktoré na rozdiel od kolegu ešte nestihol uploadovať. Aplikuje všetky zlozvyky mainstreamového trapu - od vyprázdnených textov až po nadužívaný autotune a doťahuje ich ad absurdum. Coolový replife sa v jeho podaní mení na úžasne absurdnú, hyperbolizovanú karikatúru znudeného zbohatlíckeho adolescenta. Jeho prejav a vystupovanie sa dá (nad)interpretovať ako nechcene ironická synekdocha svetonázoru výseku generácie Z (čo potvrdzuje aj úspech u danej skupiny poslucháčov).

Z kolízie troch, resp. dvoch daných smerov, ktorými sa vydáva pôvodne úzko prepojené trio môže vyplynúť jednoduchá otázka: ktorý z týchto, pomerne nelichotivo definovaných, tvorcovských prístupov je najdôležitejší a vytvára zaujímavé pnutie na slovenskej repovej scéne? Dovolím si tvrdiť že Zayov. Jeho tvorba je síce naivná, trápna, banálna, neznesiteľná, tupá, úbohá... ale zároveň je vo všetkých adjektívach autentická a zasadzuje ich do rámu jedinečnosti.

Zayova rečová vada, frázovanie, nemotorné narábanie so slovom a lacné pózy majú hodnotu špecifického autorského prístupu, vytvárajúceho dlhodobo pevný koncept. A nie je ľahké nájsť analógiu, alebo sériu analógií, medzi ktoré by daný prístup zapadol. Zayo je ukážkou možnej singularity. Kým Samey s časovým deficitom dobieha (aspoň formálne) dobý západný priemer, Zayo zaspáva v trape a vytvára... individuálny sound. A nech je akokoľvek zlý, je unikátny.